BRATISLAVA júl 1991
Vydavateľstvo AGRES
ČASŤ PRVÁ: Doba prípravná
I. Dvaja odvekí nepriatelia: judaizmus a kresťanstvo
1. Vyvolený národ
2. Proroci vidia príčinu pádu vyvoleného národa v jeho materialistickej koncepcii Thory.
3. Babylonské zajatie podnietilo vznik židovského kozmopolitizmu a judaizmu
4. Pod tlakom helenizmu a rímskej okupácie sa judaizmus zradikalizoval
5. So zrakom zastreným takými falošnými predstavami nemohli Židia v Ježišovi poznať Mesiáša a fyzicky ho likvidovali
6. Židovská vojna a vznik rabínskej oligarchie
7. Napriek zákazu bola na konci 2. storočia podchytená Masora.
8. Koncom 5. storočia je Mišna rozšírená na Talmud.
II. Budovanie a rozpad kresťanskej Európy
1. Zrodenie Európy
2. Prvá židovská dŕžava v Európe - Maurami okupované Španielsko
3. Dvorskí Židia a úžera
4. Kresťanská Európa dosahuje svoj vrcholný rozkvet.
5. Prenasledovanie Židov v 11.-15. storočí
6. Rozpad katolíckej Európy
7. Protokoly siónskych mudrcov - plán na vybudovanie všesvetového judaistického impéria
ČASŤ DRUHÁ: Realizácia plánu na zriadenie všesvetovej judaistickej vlády
I. V Holandsku sa kladú základy židovskej "Haute finance"
1. Čo je burza?
2. Pomocou štátnych pôžičiek dostali Židia panovníkov pod svoju moc.
3. Židia vytvorili špekuláciou ďalší zdroj, z ktorého čerpali prostriedky, požičiavané štátom.
4. Ďalším zdrojom židovskej finančnej moci je špekulácia s akciami
5. V Holandsku sa tlačí Talmud.
II. Prvým cieľom judaistického útoku je Anglicko a jeho americké kolónie.
1. Pôdu bez účasti Židov pripravil kráľ Henrich VIII.
2. Misia Menasseha Ben Izraela ako hovorcu svetového Židovstva
3. Zákon zo 16. decembra 1689 premenil anglické kráľovstvo na plutokraciu a anglického kráľa na bábku.
4. Na slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa 24. 6. 1717 vzniká anglická veľká lóža
5. "Amerika je vo všetkých svojich častiach židovskou krajinou."
6. Hlavné princípy "Deklarácie nezávislosti" sú judaistické
7. Do anglických dejín vstupujú Rothschildovci
III. Po Anglicku začal útok na Francúzsko
1. Francúzsko odráža útok a nápor reformácie
2. Na zdolanie Francúzska bolo teda nevyhnutné zvoliť inú cestu
3. Aj vo Francúzsku bolí finančné problémy koruny vodou na slobodomurársky mlyn
4. Zvolanie generálnych stavov otvorilo brány Veľkej francúzskej revolúcii
5. Emancipácia Židov a boj proti šľachte a cirkvi.
6. Francúzski slobodomurárski revolucionári zasadili katolíckej cirkvi ťažkú ranu.
IV. Ako štvrté prišlo na rad Rusko
1. Židovský boj proti ruskému cárizmu sa datuje od čias Kataríny II.
2. Do boja proti cárizmu nastupuje marxizmus.
3. Vstupom do vojny podpísal Mikuláš II. svoj ortieľ smrti
4. Cárovou abdikáciou sa začala nová etapa americkej politiky
5. Potom už išlo všetko hladko podľa siónskych mudrcov
V. Keď boli ovládnuté Spojené štáty, Anglicko, Francúzsko a Rusko, rozhodol sa medzinárodný judaizmus položiť základy k všesvetovláde, zatiaľ za účasti Gojimov.
1. Myšlienka svetovlády nepochádza od Žida, ale od Angličana
2. Insidrovský všesvetový štát je plánovaný ako štát socialistický
3. Insidri podporujú Sovietsky zväz
4. Najlepším dôkazom americko-sovietskej spolupráce v záujme medzinárodného judaizmu je jaltská konferencia a jej dôsledky.
VI. Ďalším krokom bola obnova Dávidovho kráľovstva, ktorú medzinárodný judaizmus zrealizoval namiesto Mesiáša.
1. Čo je to sionizmus?
2. Židia a Palestína
3. Vznik sionizmu
4. Po skončení 2. svetovej vojny urobili sionisti posledný krok - uskutočnili okupáciu Palestíny spôsobom, ktorý sa líši od nacistických okupácií len tým, že bol oveľa beštiálnejší
ČASŤ TRETIA: Pokus o zdolanie posledného nepriateľa - Katolíckej cirkvi
I. Plány na uskutočnenie tohto pokusu vstupujú do štádia realizácie v druhej polovici 20. storočia.
1. Tieto plány existovali už od verejného vystúpenia Ježiša Krista.
2. Akcie sa ujímajú slobodomurári a realizujú ju útokom zvnútra
3. Odštartovanie akcie uskutočňujú v roku 1937 francúzski slobodomurári zbližovacou akciou s francúzskymi katolíckymi kruhmi
4. "S príchodom Jána XXIII. a s novým poňatím ekumenizmu došlo akoby náhle k výbuchu."
II. Vatikánsky koncil (1962-1965)
1. Zvolanie
2. Arcibiskup Marcel Lefebvre
3. Priebeh II. Vatikánskeho koncilu podľa prednášky arcibiskupa Lefebvra v Rénes v novembri 1972.
4. K svojmu pokusu použili slobodomurári osvedčené zbrane z arzenálu "Veľkej francúzskej revolúcie"
III. Princíp náboženskej slobody vyhlásený koncilom je poprením učiteľského úradu Cirkvi.
1. Čo je učiteľský úrad Cirkvi?
2. Nepriatelia Magistéria zahájili svoj útok z pozícií progresizmu.
3. II. Vatikánsky kongres prijal princípy progresizmu
4. Na záver niekoľko ukážok tohto "dôvtipu" a "zdokonalenia"
IV. Princíp kolegiality, vyhlásený koncilom, je popretím hierarchie právomoci pápeža a diecéznych biskupov
1. Čo je hierarchia právomoci?
2. Siónski mudrci vedeli, že každá právomoc musí byť autokratická
3. Ani tento moment neunikol bdelosti sv. Pia X.
4. II. Vatikánsky koncil prijal princíp kolegiality
5. Dôsledky kolegiality, ako ich vidí biskup Graber
6. Pôvodným javom kolegiality je zotretie rozdielov medzi kňazmi a laikmi
V. Keď koncil princípom náboženskej slobody ochromil učiteľský úrad Cirkvi a princípom kolegiality podlomil hierarchiu právomoci, mohol prikročiť k vyhláseniu ekumenizmu, ktorý dokorán otvoriť brány univerzálnemu synkretizmu.
1. Čo je ekumenické hnutie?
2. Čo je synkretizmus?
3. Praktickým dôsledkom pokoncilového ekumenizmu je poluteránštenie obete Svätej Omše, uskutočnenej liturgickou reformou
4. Z Lutherovej bludnej koncepcie cesty k spáse vyplýva aj jeho bludná cesta koncepcie Svätej Omše
VI. II. Vatikánsky koncil uskutočnil aj radikálnu zmenu postoja Cirkvi k židovskému národu.
1. Vyjasnenie pojmu
2. "Genéza" a vyhlásenie o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám
3. Koncil preklenul priepasť, ktorú vyhĺbil judaizmus medzi židovským a kresťanským náboženstvom neuznaním Ježiša Krista za Mesiáša, neurčitým vyhlásením, ktoré má dvojaký výklad
4. Túto úvahu končíme slovami arcibiskupa Lefebvra z roku 1975
Už krátko po "Víťaznom novembri" 1989 začali v Čechách a na Morave opäť fungovať lóže slobodných murárov, dovtedy zakázané. Od mája 1991 obnovili svoju činnosť aj slobodomurári v Bratislave. Po prečítaní Halbichovej knižky túto skutočnosť vnímavý čitateľ iste pochopí ako posledné memento. Len aby už nebolo neskoro...
Táto práca je prehľadným súhrnom skutočností, založeným na dôkladnom štúdiu "Protokolov siónskych mudrcov", ktoré odhaľujú židovský rasizmus v jeho obludnej snahe všetkými prostriedkami dosiahnuť vládu Židov nad celým svetom tak, aby im všetky gojimské (nežidovské) národy otrocky slúžili. Pre tieto svoje ciele uskutočnili sionisti už všetky potrebné prípravy a vo všetkých smeroch, a to predovšetkým za posledných 100 rokov. Dnes už majú pevne vo svojich rukách svetové financie, svetové tlačové agentúry a tlač, svetovú politiku, ekonómiu, burzy, kultúru aj cirkev a prostredníctvom svojich židomurárskych expertov aj labilitu jednotlivých vlád, podľa potreby svojich plánov. Toľko k obsahu na úvod.
Okolo roku 1230 pr. Kr. udrela veľká hodina izraelského národa: stal sa národom vyvoleným. Okolo roku 1875 pr. Kr. prišiel Abrahám z Mezopotámie do dnešnej Palestíny. Jeho potomstvo vyspelo, v priebehu 430 rokov trvajúceho pobytu v Egypte, v národ, nazvaný izraelský, po Abrahámovom vnukovi Jakubovi - Izraelovi. V uvedenom roku 1230 vyviedol Mojžiš tento národ z Egypta a na hore Sinaj prijal od Boha túto radostnú zvesť: „Ak budete ochotne nasledovať môj hlas a dbať na moje zmluvné ustanovenia, budete mojím zvláštnym majetkom medzi všetkými národmi, pretože celá zem je moja. Budete mojím kráľovstvom kňazov a svätým ľudom." (Ex. 19, 1-6).
Avšak izraelský národ v 13. st. pr. Kr. tvorili primitívni kočovníci. Aby Mojžiš zabránil miešaniu náboženských mravov a právd, ktoré Jahve skrze neho zjavil vyvolenému národu, s náboženskými bludmi pohanov, ktorí ho obklopovali, uložil mu 613 ľahko pochopiteľných telesných predpisov s tým, že ich dodržiavaním, hoci aj formálnym, preukáže svoju príslušnosť k vyvolenému národu. Tieto predpisy sú obsiahnuté v 5. Mojžišových knihách, ktorým Izraeliti hovoria Thora, t. j. Učenie. V 26. kapitole štvrtej knihy a v 28. kapitole piatej knihy sú obsiahnuté materiálne požehnania a kliatby, ktoré na seba privolávajú tí, ktorí budú dodržiavať alebo porušovať spomínané predpisy. Pozastavíme sa nad 15. veršom 28. kapitoly piatej knihy:
A tieto kliatby sú strašné. Dá sa teda povedať:
Nemožno vôbec pochybovať o tom, že izraelský národ je národom, ktorý Boh vyvolil k tomu, aby vykonával funkciu jeho kňazov. Ale táto vyvolenosť je viazaná na podmienku, že bude počúvať hlasu Jahveho, svojho Boha.
Proroci sú svätí muži, ktorí, čerpajúc z bezprostrednej Božej skúsenosti, dobre rozumejú minulosti, súdia prítomnosť a odhaľujú budúcnosť. Pripomínajú ľudom, čo od nich Boh žiada a nabádajú ich k viere a poslušnosti. Izraelský národ má týchto „veľkých" prorokov:
Izaiáša, ktorý žil v južnom júdskom kráľovstve a vo svojom ranom veku prežil odchod desiatich severných izraelských kmeňov do asýrskeho zajatia (722 pr. Kr.): podľa povesti ho júdsky kráľ dal rozrezať pílou. Jeremiáša, ktorý bolestne prežíval odvedenie kmeňa Juda (zmiešaného s kmeňom Simeon) do babylonského zajatia (586 pr. Kr), načo odišiel do Egypta, kde bol ukameňovaný. Už v mladosti sa k nemu pripojil prorok Baruch a s dojemnou vernosťou a udivujúcou statočnosťou ho sprevádzal po celý život. Babylonské zajatie znášali so svojimi priateľmi aj proroci Ezechiel a Daniel.
Od sinajského zjavenia uplynulo asi 700 rokov. Izraelský národ vyspel natoľko, aby mohol pochopiť, že predmetom Božieho zjavenia nemôžu byť veci svetské, ale duchovné. A túto pravdu mu prišli zvestovať práve proroci. Vypočujme si Izaiášovo volanie:
Jedným zo základných rysov židovských dejín je skutočnosť, že sa neodohrávali na určitom území, v určitej vlasti. Patriarchovia mezopotámskej krvi sídlili v Palestíne od príchodu Abraháma okolo roku 1875 pr. Kr. až do Jakubovho odchodu do Egypta okolo roku 1660 pr. Kr., teda viac ako 200 rokov. Potom nasleduje pobyt v Egypte, trvajúci 430 rokov. Po dobytí Palestíny tu zostalo desať severných kmeňov asi len 500 rokov, južný kmeň júdsky len asi 600 rokov, načo boli všetci odvezení do Mezopotámie.
Hlavné mesto ich novej vlasti, Babylon, bolo svojimi dvomi miliónmi obyvateľov najväčším mestom vtedajšieho sveta. Bolo sídlom nielen znamenitých učencov, ale aj znamenitých obchodníkov, bankárov a dopravcov. Izraelskí deportovanci sa stali ich neobyčajne učenlivými žiakmi. Bolo s určitosťou zistené, že to boli všetko účastníci babylonskej deportácie, teda príslušníci kmeňa Juda, zatiaľ čo sa dodnes nepodarilo uspokojivo zodpovedať otázku, čo sa stalo s desiatimi kmeňmi, odvedenými do asýrskeho zajatia. Vyskytli sa najdivokejšie dohady. Za ich potomkov boli prehlásené najrôznejšie národy, medzi inými napr. aj Tatári a Indiáni.
Jedinými reprezentantmi Izraelovho potomstva ostali teda príslušníci kmeňa Juda a preto od babylonského zajatia hovoríme o židovskom národe. Ak zmyslom pobytu Abrahámových potomkov v Egypte bol vznik národa izraelského, potom zmyslom pobytu v Babylone bol vznik kozmopolitného národa židovského. V obidvoch prípadoch sa tieto veľké premeny udiati mimo územia Zasľúbenej zeme.
Totiž keď v roku 539 pr. Kr. perzský kráľ Kýros dobyl Babylon a dovolil Židom vrátiť sa do Palestíny, nevrátili sa všetci: veľká časť ostala so svojimi podnikmi v Babylone a odtiaľ sa potom rozptýlili po celej perzskej ríši. Palestína, ktorá bola tiež časťou tejto ríše, bola rozdelená na dve časti - samarskú a júdsku. V júdskej časti bolo zavedené dvoje právo: perzské a Thora, ktorá sa tak stala štátnym zákonom.
Už od samého začiatku bola Thora zákonníkom nielen náboženským, ale i občianskym a trestným. Ale jej ustanovenia, pôvodne koncipované len pre primitívnych izraelských kočovníkov, nemohli pokryť všetky neustále sa prehlbujúce spoločenské vzťahy. Preto už počas babylonského zajatia sa okrem Thory, t. j. zákona písaného, začína tvoriť ešte tzv. Masora, t. j. zbierka ústnych výkladov a doplnkov Thory. Súčasne vzniká inštitúcia zákonníkov (hebrejský soferin), znalcov písaného aj nepísaného zákona, Thory aj Masory.
V Babylone malo svoj počiatok ešte jedno ideologické hnutie. Proroci dobre vedeli, že babylonským zajatím dejiny židovského národa nekončia, ale začínajú. Izaiáš hovorí: „A stane sa v ten deň, že Pán po druhé priloží svoju ruku, aby si dobyl ostatok svojho ľudu, ktorý ponechaný súc pozostane... A pozdvihne prápor národom a zoberie zahnaných Izraelských a rozptýlené Júdove zhromaždí od štyroch strán zeme." (11, 11-12). Podobne hovorí Jeremiáš (kap. 30-31) i Ezechiel (37, 22). Jeremiáš ďalej hovorí:
O budúcom židovskom kráľovi prorok Zachariáš hovorí:
Pod vplyvom podobných proroctiev sa u Židov začína kryštalizovať predstava bohatierskeho židovského kráľa, ktorý vymaní zasľúbenú zem z perzskej nadvlády, obnoví Dávidovo kráľovstvo a postupne si začne podmaňovať ostatné národy sveta.
Ideologické hnutie, ktoré prostredníctvom tajného ústneho učenia vysvetľuje starozákonnú vyvolenosť židovského národa ako rasovú nadradenosť nad všetkými národmi sveta a ako povolanosť vládnuť nad týmito národmi, nazývame judaizmus.
Musíme si uvedomiť, že nie všetci Židia boli či sú judaisti. Medzi príslušníkmi židovského národa je veľa vyznavačov čistého učenia Mojžiša a prorokov, ba aj mnoho nasledovníkov Ježiša Krista. Preto je nutné presne rozlišovať medzi Židmi a judaistami, tak ako robíme rozdiely medzi Nemcami a nacistami.
Palestína bola pod vládou Peržanov až do roku 331 pr. Kr., kedy Alexander Veľký dobyl Perzskú ríšu. Tento dobyvateľ zomrel už v roku 323 pr. Kr. vo veku 33 rokov, ale jeho zásah do svetových dejín bol obrovský. Helenistická kultúra zaplavila celý svet, gréčtina sa stala rečou všetkých vzdelaných ľudí a Alexandria ich metropolou. Sedemdesiat prekladateľov vraj za sedemdesiat dní preložilo na ostrove Fáros Thoru do gréčtiny a odvtedy sa tomuto prekladu hovorí Septuaginta (latinsky Sedemdesiat). Do konca druhého storočia pr. Kr. bol preklad doplnený všetkými ostatnými knihami Starého zákona.
Sprístupnenie Starého zákona neobrezaným vyvolalo medzi judaistami vlnu zdesenia. Vo svojom prológu k „Babylonskému Talmudu" (Judische Verlag Berlin, 1930) jeho prekladateľ Lazar Goldschidt na str. IV. napísal: „Písané učenie, inšpirované izraelským bohom, zostavené na izraelskej pôde, spísané lzraelskými mužmi pre poučenie a povzbudenie izraelského národa, bolo pôvodne vlastníctvom Izraela. Avšak bolo preložené do západného jazyka a stalo sa hodnotou všeobecnou, stalo sa dielom svetovej literatúry.
Izraelského ľudu sa zmocnil hlboký zármutok nad stratou tohto vlastníctva a rozhneval sa nad ňou aj nebeský Otec.
(...) Izraelská pôda sa zachvela v deň, keď bol prorocký odkaz preložený a nebeský hlas hnevlivo zvolal: „Kto je ten, ktorý prezrádza ľuďom moje tajomstvá?" Od tej doby Izrael žiarlivo strážil svoje ústne učenie. Malo sa stať výkladom písaného učenia, pretože rovnako pochádzalo z úst Všeotca, ale výkladom rozširujúcim, zameraným na skutočnosť, výkladom prispôsobeným dobovým zmenám. Bol vydaný aj úplný zákaz zápisu: „Ústne učenie musí byť prenášané od úst k ústam, aby tajomstvo Thory nebolo zverované každému uchu."
Helenizmus bol priaznivo prijatý najmä vo vyšších židovských kruhoch, teda medzi kňazmi, statkármi, obchodníkmi a finančníkmi, ktorí bývajú za všetkých dôb vlažní k náboženstvu. Časom sa pre týchto ľudí vžil názov saduceovia. Toto slovo pochádza z mena Sadok, za ktorého synov prehlásil prorok Ezechiel všetkých levitských kňazov. Proti nim vyvstala opozícia stredných vrstiev židovských roľníkov a remeselníkov, ktorých začali nazývať „perišaja", t.j. odlúčení. Z tohto názvu sa potom vyvinul pojem farizej. Teda možno povedať, že saduceovia predstavujú umiernenú a farizeovia radikálnu vrstvu judaizmu.
Poslednými likvidátormi niekdajšej Alexandrovej ríše sa stali Rimania. V roku 64 pr. Kr. dobyl rímsky kolaborant Herodes Veľký s rímskymi légiami Jeruzalem. Po jeho smrti bolo územie rozdelené medzi jeho troch synov. Herodes Antipas dostal Galileu a Pereu, Filip severné krajiny, zatiaľ čo Júdsko, Samarsko a Idumea boli tretiemu synovi odňaté a pripojené k sýrskej provincii. Do čela bol postavený rímsky prokurátor so sídlom v Cézarii Prímorskej.
Rímsku okupáciu Jeruzalema a najmä do očí bijúcu pevnosť Antóniu, ktorú Herodes postavil skoro ako súčasť veľchrámu, niesli Židia, predovšetkým judaistickí, veľmi ťažko. Toto obdobie bolo ťaživejšie o to viac, že Rím, v dobe Ježišovej, stál vtedy na vrchole moci. V jeho čele bol jeden z najvýznamnejších vladárov svetových dejín Octavianus Augustus (31 pr. Kr. až 14 po Kr.). O čo však boli nádeje Židov nejasnejšie, o to fantastickejšie formy nadobúdali. P. F. Žák o tom píše vo svojej knihe „Pán Ježiš Kristus":
Tak hovorí o Mesiášovi celá rabínska literatúra, aj Josephus Flavius, Filon Alexandrijský a iní, všetci.
Zatiaľ, čo sa Židia tešili na pohodlný život vo svojom vybájenom všesvetovom impériu, Ježiš Nazaretský prehlásil pred Pilátom, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Ján 18,36.) a v horskom kázaní povedal, že jeho kráľovstvo, ktoré nazýva nebeským, patrí tým, ktorí sa vo svojom duchu cítia chudobnými (Mat. 5,3.) a pre spravodlivosť sa nechajú prenasledovať (Mat. 5,10.). Uzavrel do neho prístup vládnúcej triede farizejov a zákonníkov, pretože povedal: „Ak nebude vaša spravodlivosť oveľa dokonalejšia, ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevstúpite do nebeského kráľovstva." (Mat. 5,20.).
Pred celou veľkou radou otvorene a bez vytáčok priznal, že je Mesiáš (Mat. 26,64.) a dokonca si dovolil prehlásiť, že Židia, ktorí mu neveria, nepočujú Božie slová. Doslova hovorí: „Keby bol Boh vaším otcom, milovali by ste ma, lebo ja som vyšiel od Boha a prišiel sem, lebo ani som neprišiel sám od seba, ale On ma poslal. Prečo neznáte mojej reči? Preto, že nemôžete počúvať moje slovo. Vy ste z otca diabla a chcete robiť podľa žiadosti svojho otca. On bol vrahom od počiatku a nestál v pravde, pretože niet v ňom pravdy. Keď hovorí Iož, hovorí zo svojho vlastného, lebo je Ihár a otec Iži. Ale ja, pretože hovorím pravdu, neveríte mi. Kto z vás ma usvedčí o nejakom hriechu? Ale ak hovorím pravdu, prečo mi neveríte? Ten, kto je z Boha, počúva slová Božie, vy preto nepočujete, pretože nie ste z Boha."
Tieto slová môžeme zhrnúť do nasledujúcej premisy: Židia, ktorí neveria Ježišovi, nepočujú Božie slovo. Z Mojžišových slov, ktoré sme citovali na str. 1, plynie druhá premisa: „Kto nepočúva Božieho hlasu, prídu na neho všetky kliatby, vymenované v Deutron (28,16-68).
Záver je jednoznačný - Židia, ktorí neveria Pánovi Ježišovi, prepadajú prekliatiu, ktoré nad nimi vyslovil Mojžiš. K tejto vete sa ešte vrátime.
Miesto toho, aby si túto skutočnosť uvedomili a vyvodili z nej patričné dôsledky, obžalovali Židia Pána Ježiša u rímskeho prokurátora, pohana Piláta Pontského, ktorého hrozne nenávideli, a hrozbou vzbury si vynútili Jeho ukrižovanie. Kristova vražda bola len začiatkom sústavného vyvražďovania kresťanov. Prvý prišiel na rad jáhen Štefan, ktorý bol ukameňovaný. Apoštol Jakub starší bol bez súdu popravený mečom. Asketický Jakub Menší bol zhodený z cimburia jeruzalemského chrámu a dobitý sochorom. Keď roku 64 po Kr. ľahol Rím popolom, boli kresťania obvinení z podpaľačstva a následne brutálne vyvraždení. Že iniciátorom tohto obvinenia boli rímski Židia, nazýva Jozef Holzner „strašným podozrením, ktoré sa stalo takpovediac historickou istotou" („Apoštol Pavol", Praha 1939, str. 586). V roku 67 boli popravení Peter a Pavol, apoštolské kniežatá. Mučenícku smrť ostatných apoštolov nemáme doloženú, ale cirkev ich všetkých - s výnimkou sv. Jána - slávi ako mučeníkov.
Odpor židovského obyvateľstva Palestíny voči rímskym okupantom medzitým neustále stúpal. Keď v lete v roku 66 po Kr. vzal prokurátor Gessius Florus z chrámového pokladu asi pol tony zlata, vypuklo povstanie. V apríli roku 70 po Kr. obkľúčil cisársky syn Flavius Jeruzalem práve v dobe, keď bolo mesto plné veľkonočných pútnikov z celého sveta. Počet padlých Židov odhaduje Josephus Flavius na pol milióna. Veľchrám bol zborený, mesto Jeruzalem ostalo v troskách. Veľká rada však opustila Jeruzalem ešte pred jeho obkľúčením a uchýlila sa do prímorského mestečka Jamnie. Po dobytí mesta Titus dovolil zriadiť v Jamnii rabínsku školu, ktorá v tejto tragickej etape židovských dejín zohrala dôležitú úlohu. S pádom jeruzalemského chrámu zanikol aj veľkňazský úrad, zanikla farizejská aj saducejská strana. Rektor jamnijskej školy teda prevzal funkciu predsedu veľkej rady a spolu s profesormi sa prakticky stal predstaviteľom porazeného národa. Táto nová rabínska funkcia nahradila starú kňazskú a zákonnícku funkciu. H. Milman vo svojich „Dejinách Židov" hovorí: (Londýn 1913, str. 120): „Rabínska oligarchia, nepretržite stmeľovaná silným duchom pospolitosti, spoločnými záujmami a totožnými princípmi, prispela viac ako akákoľvek vonkajšia príčina k tomu, že do šírky aj do diaľky rozptýlení príslušníci židovskej rodiny sa zomkli do jedného národného celku a zostali aj naďalej výrazne segregovaným národom, akým boli za všetkých dôb svetových dejín". Milman ďalej píše: „V štáte tak vyvstal podivuhodný jav nadvlády, odlišný od kňazstva, nadvlády, ktorá vykonávala najneobmedzenejšie panovanie, ktorá formálne nebola zakotvená v žiadnej ústave a napriek tomu bola reálna a účinná, pretože bola založená na všeobecnej viere, vedená dobrovoľnou poslušnosťou všetkých poddaných. Tak vrástla do myslí a sŕdc ľudí, že nakoniec bola verejne vyhlásená zásada: „Hlas rabína - hlas Boží."
Teda pád Jeruzalema neznamenal koniec židovského štátu, pretože mal oporu v obyvateľstve ostatných miest, ktoré sa vojny nezúčastnili a v obyvateľstve dedín. Roku 132 po Kr. však vypukla ďalšia vzbura, vedená Bar Kochbom, ktorého jeden z najväčších rabínov sa prehlásil za Mesiáša. Rimania začali dobývať jedno mesto za druhým, počet padlých Židov sa odhaduje na 580 tisíc. Celé Júdsko sa premenilo na púšť a bolo premenované na Filištínsko - Palestína, Jeruzalem na Aelia Capitolina. Nad bránou, vedúcou do Betlehema bol umiestnený reliéf svine a žiadny Žid sa pod trestom smrti nesmel k Jeruzalemu priblížiť ani na dohľad. Miesto, na ktorom stál veľchrám, bolo zorané a posypané soľou.
Lazar Goldschmidt na str. 7 knihy „Babylonský Talmud" hovorí:
Dajme opäť slovo Lazarovi Goldschmidtovi:
Po 300 rokov bola Mišna komentovaná. Súhrn týchto komentárov sa nazýva Gemara. Koncom 5. storočia rabín Jose kodifikoval Gemaru a spojil do tzv. Talmudu (poučenia) babylónskeho. Spomínaný Goldschmidtov preklad má štrnásť zväzkov a celkom 16 000 strán. Zachováva rovnaké rozdelenie ako má Mišna, t.j. 6 kníh atd. Každý odstavec obsahuje text Mišny a k nemu je pripojený text Gemary. Okrem Talmudu babylonského existuje ešte Talmud jeruzalemský. Ak však hovoríme o Talmude, a neuvedieme, o ktorý z nich ide, má sa na mysli babylonsky.
Konfúznosť (zmätenosť) myšlienok v Talmude je zámerná. Proti každej jeho téze možno uviesť najmenej jednu antitézu. Talmudskí judaisti ju s úspechom používajú proti každému, kto sa pozastaví nad niektorou talmudskou vetou. V 10. protokole siónskych mudrcov, o ktorých ešte bude reč, sa hovorí:
Aj napriek tomu však máme hlavné talmudské princípy k dispozícii, vďaka celoživotnej mravčej práci profesora biblistiky a semitskej filozofie Augusta Rohlinga. Z jeho knihy „Talmudský Žid" (Leipzig, 1891, str. 141) citujeme doslovne jeho názory:
Na str. 1 sme hovorili o Mojžišovej snahe zabrániť zmiešaniu izraelitov s pohanmi, ktorí ich obklopujú. Nevyhnutným dôsledkom toho bola zásada, že len príslušník izraelského národa je blížnym v biblickom zmysle.
Tento princíp z Protokolov siónskych mudrcov priamo vyžaruje. Snáď najlepšie to vyjadruje táto veta z 26. protokolu:
V prvom protokole sa hovorí:
Ďalej opäť prof. Rohling:
Siónski mudrci však postúpili oveľa ďalej:
Podľa Rohlinga:
Žid má právo nežida použiť k ukájaniu svojich zmyselných žiadostí a nedopúšťa sa cudzoložstva, ak zneuctí nežidovku, hoci by bol ženatý, pretože manželstvo medzi nežidmi je treba brať rovnako vážne ako spolužitie medzi zvieratami.
Podľa siónskych mudrcov:
„Ich mozog je na úrovni mozgu zvieracieho". (15. protokol)
„Ako zreteľne vystupuje predajnosť, nízkosť a hlúposť čisto zvieracieho mozgu Gojimov". (24. protokol)
Prof. Rohling:
Siónski mudrci pokladajú Židov za Božích vyvolencov, ktorí majú vládnuť nad celým svetom (10. protokol). Tento motív sa opakuje v 8., 15,., 18. a 24. protokole. Je vhodné si uvedomiť, že prvé vydanie Rohlingovej knihy vyšlo v roku 1871, teda tridsať rokov pred prvým vydaním siónskych Protokolov.
V 5. storočí po Kr. sa rímska ríša rozpadla na niekoľko nových štátnych útvarov, do čela ktorých sa prebojovali generáli rímskych zborov, ktoré sa tvorili z tzv. barbarských národov, usídlených na rímskych hraniciach. Ak sa však zrútila ústredná rímska moc, neznamená to, že prestali existovať rímske inštitúcie. V nových štátoch aj naďalej platili rímske zákony, listiny sa aj naďalej vypracúvali v spisovnej latinčine, aj naďalej sa vyberali staré rímske dane. V krajinách ešte dlho obiehali staré rímske mince s podobizňou cisára a vo všetkých väčších mestách - a to je najdôležitejšie - neprestali existovať rímsko-katolícke biskupstvá s cirkevnými školami.
Po zosadení posledného rímskeho cisára v roku 476 sa rímskemu generálovi gótskeho pôvodu Theodorovi Veľkému podarilo vytvoriť na talianskej pôde nový štátny útvar. Ten sa však po 100 rokoch stal korisťou Byzantíncov, severná Itália bola potom krátko nato dobytá generálskym kmeňom Longobardov, ktorých meno dodnes nesie Pádska nížina. Karol Veľký pričlenil územie posledného longobardského kráľa k svojej ríši a v roku 800 po Kr. bol pápežom korunovaný na cisára. V roku 962 získal cisársku korunu saský kráľ Otto Veľký, ktorý na 300 rokov spojil cisárstvo s Nemeckou ríšou.
Na území dnešného Francúzska sídlil keltský kmeň Galov. V roku 52 pr. Kr. ich porazil J. G. Caesar a pripojil ich územie k rímskej ríši. Za zmienku stojí, že pôvodné keltské obyvateľstvo sa v priebehu dvoch generácií úplne premiešalo, porománčilo a prijalo kresťanskú vieru. Po zrútení rímskej moci prešla vláda Galie do rúk generálov kedysi pomocného zboru románskych Frankov, ktorí dali krajine nové meno Francia. V roku 768 po Kr. nastúpil na francúzsky trón Karol Veľký, od roku 800 cisár. Po jeho smrti v roku 814 sa jeho katolícke cisárstvo rozpadlo na tri časti: západná sa stala historickým jadrom dnešného Francúzska, východná zasa dnešného Nemecka a zo strednej vzniklo dnešné Belgicko, Holandsko, Lotrinsko, Burgundsko a Savojsko.
Pyrenejský polostrov sa ako hispánska provincia stal tiež súčasťou rímskej ríše. Počas všetkých týchto hlbokých zmien zostávali Židia bokom. Súc vyhnaní z Palestíny rozptýlili sa po celom území rímskej ríše v skupinách, tvoriacich malé obce tzv. kahaly, a venovali sa svojmu obľúbenému obchodu a peňažníctvu. Vojnové udalosti však uviedli do pohybu aj ich kahaly. Skupiny Židov tiahli za postupujúcimi vojenskými jednotkami a pohotovo skupovali od vojakov ulúpený tovar a od veliteľov vojnovú korisť. H. Milman na str. 214 diela „Dejiny Židov" píše:
Prví dvaja kalifovia, t.j. Mohamedovi nástupcovia, zorganizovali všetky arabské ozbrojené sily a pod heslom „Korán alebo smrť" tiahli na výboje. Na severe stroskotalo ich úsilie na pevných hradbách Carihradu, na západe však prešli celou severnou Afrikou, prekročili Gibraltár, v roku 711 v bitke pri Xeres de la Frontera porazili vojsko hispánskeho kráľa, prekročili Pyreneje a zaplavili juhozápadné Francúzsko. V roku 732 boli však v bitke pri Poitier na hlavu porazení francúzskymi bojovníkmi a vytlačení späť za Pyreneje. Židovský autor Joachim Prinz vo svojich „Židovských dejinách" (Berlín, 1931, str. 105) píše:
„Možno zazlievať Židom, že s túžbou čakali na oslobodenie a že radostne jasali, keď v roku 711 priniesla bitka pri Xeres de la Fontera arabské víťazstvo a zahájila novú éru židovských dejín Španielska? Dejinám sa nepodarí dokázať, či je len povesťou tá správa, podľa ktorej zvláštny židovský oddiel pod velením muža menom Jehuda tiahol Arabom naproti. Už v Afrike sa s nimi spojil a potom po ich boku dobýval krajinu. Isté však je, že Židia okamžite ponúkli Arabom svoje služby, a že Arabi túto ponuku s najväčšou radosťou využili, pretože Židia poznali krajinu, ovládali jazyk, predstavovali faktor hospodársky veľmi aktívny a svojím zmýšľaním dostatočne spoľahlivý. A tak v Španielsku začína netušený rozmach Židov, ktorý nebol len kultúrny. Je nesprávne zobrazovať židovskú epochu v Španielsku len ako epochu literárneho rozkvetu, dobu hebrejského básnictva, takže vzniká dojem, že Židia v Španielsku boli počas tohto rozkvetu len krasoduchí estéti. Dôležitejšie je naopak poukázať na to, že podstatným rysom tejto doby je vytvorenie židovského typu, ktorý v židovských dejinách po zničení ríše tvorí výnimku a má mimoriadny význam až po súčasné dni: typ Žida - politika, Žida - štátnika a Žida - finančníka." Určite nebudeme ďaleko od pravdy, ak budeme predpokladať, že podobným spôsobom pomáhali deportovaní Židia už perzskému kráľovi dobyť Babylon. Tento židovský raj v Španielsku trval 700 rokov. Židia zaujímali význačné postavenie nielen v obchode, doprave a finančníctve, ale aj vo vedách, najmä vo filozofii, medicíne a práve. Odtiaľ vyrážali do Francúzska, Nemecka, Talianska a Anglicka, a na kráľovských aj veľmožských dvoroch zaujímali vplyvné miesta osobných lekárov, právnych poradcov a finančníkov. Keď Karol Veľký vypravoval svoju delegáciu k jednému z najväčších kalifov, legendárnemu Hárún al rašídovi do Bagdadu, do jej čela postavil Žida Izáka.
Pre existenciu rozptýlených kahalov mali však najväčší význam tzv. dvorskí Židia. Boli to finanční poradcovia vladárov, ktorí okrem toho dávali vladárom k dispozícii značné finančné čiastky bez toho, aby žiadali ich vrátenie. Za to sa im a všetkým ich súkmeňovcom v celej krajine od vladárov dostávalo mimoriadnej právnej ochrany, ktorá spočívala v tom, že boli vyňatí z právomoci vrchnostenských a mestských úradov a podrobení priamo vladárovi. Vo svojich „Dejinách verejného práva v strednej Európe" prof. Kadlec na str. 80 píše:
Načo potrebovali túto ochranu? Aby ich chránila pred hnevom ľudu, u ktorého vzbudzovali hnev krutým úžerníctvom. Úžera (lat. usura) bola vtedy tým, čím je dnes prijímanie úrokov z neproduktívnych pôžičiek, t.j. pôžičiek, ktoré neprinášajú zisk. Sú to najmä pôžičky vo finančnej tiesni spôsobenej ohňom, chorobou, úrazom, pôžičky na stavbu chrámov atď. Všetci moralisti a filozofi všetkých dôb pokladali branie úrokov z týchto pôžičiek za nemravné. Cirkev ich vždy zakazovala. Židom ich však králi výnimočne povoľovali s tým, že ich výnos po smrti oprávneného pripadne korune. Naproti tomu Židia si v dôsledku príslušných ustanovení Talmudu o spôsobovaní škôd kresťanom nerobili výčitky svedomia ani z úžery, ani z 50-80 % úrokov, ktoré požadovali, aby mohli svojho kráľa náležite odmeniť úplatkami. Aby táto podmienka nebola až tak nápadná, stanovili ju „per septimanam", t.j. týždenne 1 %, per septimanam sa rovná 52 % per annum, za rok.
Bitka pri Poitier bola len začiatkom dlhodobej a krvavej drámy, v ktorej kresťanskí bojovníci museli hájiť Európu pred náporom barbarov. V 9. storočí udreli mongolskí Avari, boli však odrazení Karlom Veľkým. V 10. storočí sužovali západnú Európu lúpeživí germánski Vikingovia, ktorí na svojich rýchlych lodiach prenikali po Seine do samotného Paríža a ohrozovali ho. Súčasne sa z volžských stepí vyrojili mongolskí Maďari. Ich výboj bol zachytený a odrazený na rieke Lech. V tom istom storočí sa na Pyrenejách začína formovať kráľovstvo Asturské, Kastílske a Aragónske, ako základňa slávnej „Reconquisty", t.j. znovudobytia polostrova, okupovaného Maurami. 15. júla krížiaci dobyli Jeruzalem a bolo zriadené Jeruzalemské kráľovstvo.
Na krvavých španielskych bojiskách sa zrodilo rytierstvo, ktorého slávu ospieval neznámy francúzsky pevec v „Piesňach o činoch". Nekatolík Otokar Šimek o nich píše vo svojich „Dejinách francúzskej literatúry v obrysoch" (Praha 1947, str. 36):
Rúchom kláštorov odeli celú západnú Európu benediktíni, ktorým vďačíme za prvé verejné školy, františkáni a dominikáni, z ktorých vzišiel najväčší mysliteľ všetkých dôb sv. Tomáš Akvinský. Prototyp týchto chrámov bol postavený v St. Denis pri Paríži a bolo na ňom zrealizované prvé ogiválne okno (okno s lomeným oblúkom). Druhý lateránsky koncil v roku 1179 rozhodol, aby každá diecéza zriadila teologickú fakultu. Na túto fakultu sa potom napojili ďalšie, najmä lekárske, právnické a artistické, a tak vznikli univerzity. Najstaršia z nich je parížska Sorbona.
V 13. storočí dochádza aj k ďalšej významnej udalosti. Základom rímskej agrárnej sociálnej sústavy bolo dedinské gazdovstvo zvané villa, na ktorom pracovali otroci. Tento systém prenikol do všetkých rímskych provincií, takže ho dostali do vienka aj Španielsko, Francúzsko a Taliansko. Sv. Pavol vyhlásil rovnosť medzi pánmi a otrokmi (Gal. 3,28) a pod vplyvom tejto zásady sa otroci pozvoľna menili v nevoľníkov a tí zase na slobodných sedliakov. V knihe „Otrocký štát" (Praha 1921, str. 45) Hilaire Belloc píše:
V priebehu 12. a 13. storočia potom dochádza k tomu, že robota sa nahrádza feudálnou rentou, čo nie je nič iné, ako moderná pozemková daň. Spočiatku bola naturálna, neskôr prevažne peňažná.
Zatiaľ čo európski kresťania takto budovali Európu, zakladali Židia na celom území kahaly, v ktorých sa navzájom utvrdzovali vo viere, že Ježiš Kristus nie je pravý Mesiáš, že pravý Mesiáš ešte len príde a z Jeruzalema bude riadiť všesvetové judaistické impérium. Pomocou neslýchaného vydierania kresťanských dlžníkov si získavali finančné prostriedky na to, aby sa dostali na panské a kráľovské dvory, ktoré ich chránili pred hnevom ľudu.
Ale tento hnev predsa len občas vybuchol. V dobe príprav na I. krížovú výpravu križiaci pokladali za samozrejmé uskutočniť najskôr ťaženie proti judaistickým nepriateľom, usadeným v najbohatších nemeckých mestách. V Kolíne nad Rýnom, Wörmse, Spyre a Strasburgu došlo k masakrom židovského obyvateľstva. Vtedy sa začala mohutná emigrácia Židov do Poľska, ktoré ich ochotne prijímalo.
V roku 1181 boli Židia vypovedaní z Francúzska, ale už po 17-tich rokoch bol vypovedací dekrét zrušený. Veľmi závažnou skutočnosťou bolo to, že tvrdé protižidovské predpisy ostali v platnosti aj za vlády legendárneho kráľa Ľudovíta IX. Svätého (1226-1270), ktorý spolu s pápežom Innocentom III. (1198-1216) bol ozdobou 13. storočia. Počas jeho panovania boli v roku 1242 zabavené všetky opisy Talmudu a potom verejne spálené.
V roku 1276 boli na území anglického kráľovstva zatknutí všetci Židia a v roku 1290 vyhostení z krajiny. Vo vypovedacom dekréte kráľa Eduarda I. sa hovorí :
Po znovudobytí Španielska dochádza k početným prejavom násilností obyvateľstva proti Židom za ich kolaborantstvo s Maurami. Celá akcia skončila vypovedaním Židov zo Španielska v roku 1492.
Na počiatku tohto rozpadu je zlyhanie rímskych pápežov. Mikuláš V. (1447-1455) zahajuje poradie tzv. renesančných pápežov, ktorí pomätení humanizmom a renesanciou si ako životný cieľ' stavajú čisto svetskú vec - urobiť z Ríma stredisko umenia a vied. Jeho nákupcovia prechádzajú celú Európu a skupujú a kupujú všetky staré kódexy. Zároveň sa rozvíja mohutná výstavba chrámov. Pápežský dvor svojou okázalosťou stavia do tieňa mnoho kráľovských dvorov. To všetko pohlcovalo nesmierne peňažné čiastky, ktoré boli získavané spôsobom viac než pochybným.
Tieto neprístojnosti vyvolali rozhorčenie najmä v Nemecku, kde ho tamojší veľmoži veľmi šikovne využívali na to, aby sa zmocnili cirkevného majetku. Tieto chamtivé ciele odiali do ideologického rúcha, ktoré im utkal odpadlý augustiniánsky mních Martin Luther. Výsledkom bola tzv. „Augšpurská konfesia", základ dnešného luteránskeho protestantstva, ktoré sa z Nemecka rozšírilo do Dánska, Nórska, Švédska a Fínska. Úplne iný priebeh malo anglické protestantstvo. Jeho hnacou silou bol sám kráľ Henrich VIII. (1509-1547), ktorý odtrhol svoju krajinu od Svätej Stolice len preto, aby sa mohol oženiť so svojou milenkou. V tomto jeho počínaní ho horlivo podporovali aj anglickí veľmoži, pretože aj im sa tak podarilo získať cirkevný majetok.
V roku 1579 sedem holandských provincií vytvorilo tzv. Utrechtskú úniu, ktorá v roku 1581 zosadila španielskeho kráľa a v roku 1588 vyhlásila kalvínsko-protestantskú „Republiku spojeného Nizozemska".
Ruský publicista Jurij Butmi uverejnil v roku 1901 „Protokoly vyňaté z tajných archívov siónskeho kancelárstva" a v roku 1905 právnik Segej Nilus zverejnil „Veľké v malom a Antikrist ako bezprostredná možnosť vlády". Mimo hraníc ruskej ríše zostali obe diela neznáme a upadli by do zabudnutia, keby po prvej svetovej vojne nedošlo na Západe k ich reedícii. V roku 1919 vyšla v Berlíne kniha „Tajomstvo siónskych mudrcov". Vo svojom vydaní z 8. mája Londýnske Times napísali:
Prirodzene judaisti nastúpili do protiútoku a vyhlásili Protokoly za falzifikát. Avšak americký automobilový kráľ Henry Ford vo svoje knihe „Medzinárodný Žid" hovorí (Praha 1924, I. diel, str. 101):
Zaujímavý je aj postreh českého publicistu Fraritiška Slavatu:
V nasledovných kapitolách sa pokúsime ukázať, že od príchodu španielskych Židov do Holandska sa svetové udalosti naozaj znepokojivo podobajú plánom, obsiahnutým v Protokoloch. Konečné závery nechávame na čitateľa. Naše citácie sú preklady francúzskeho vydania Butmiho verzie Protokolov z roku 1901. Rovnako, ako v tomto vydaní, používame hebrejské slovo „Gojim" na označenie všetkých ľudí, ktorí nepatria židovskému národu. Neznámych autorov Protokolov budeme jednoducho nazývať „siónski mudrci".
V prvej časti knihy sme citovali slová židovského historika Prinza o tom, ako sa počas maurskej okupácie Španielska vyvinul nový typ Žida - politika, Žida - štátnika a Žida - finančníka. Po vypovedaní Židov zo Španielska sa im otvorila cesta do novej zasľúbenej zeme pri ústí Rýnu. Podiel Židov na odtrhnutí Holandska od nenávidenej španielskej koruny sa dá len ťažko dokázať, hoci sa o tom vôbec nedá pochybovať. Siónski mudrci v X. protokole hovoria:
Zdrojom finančných prostriedkov, ktoré Židia používali na zabezpečenie vplyvu na kráľovských a veľmožských dvoroch, bola úžera. V priebehu 16. storočia sa však v dôsledku nových objavov a vzniku zámorských kolónií nesmierne zväčšil rozsah svetového obchodu, a s ním sa Židom otvorili nové zdroje finančných prostriedkov. Hlavnou inštitúciou, ktorá Židom dopomohla k ich finančnej moci, bola burza.
Vo všeobecnom zmysle slova je burza zhromaždenie obchodníkov na určitom mieste v určitom čase, za účelom predaja a nákupu. Takéto burzy sú staré ako ľudstvo samo, ale dovtedy sa im tak nehovorilo. Toto pomenovanie vraj dostali od zhromaždenia, ktoré sa konalo v dome rodiny Van der Beursa v Bruggách. Ottov obchodný slovník (I. diel, str. 302) rozoznáva tri vývojové stupne burzy:
Umiestňovaním veľkých pôžičiek a hlavne štátnych emisií, obracajú burzy na seba pozornosť vlád. V Amsterdame sa vyvinula burzová špekulácia, burzová hra, ako aj moderná technika burzových obchodov, a to predovšetkým zavedením akcií na trh a vznikom lehotných obchodov. Až na začiatku 16. storočia, ako bolo povedané, vznikali všade, kde sa obchodovalo, zhromaždenia obchodníkov, ktorí sa v určitý čas a na určitom mieste zhromažďovali, aby predávali a nakupovali. Takúto burzu odznakov máme ešte aj dnes na Václavskom námestí v Prahe. V priebehu 16. storočia boli pre obchodnú činnosť na burze vypracované presné pravidlá, nazvané uzancie. Od začiatku 17. storočia sa v Amsterdame vytvára burza moderného typu: okrem tovaru s obilím, bavlnou, vlnou sa začína obchodovať aj s cennými papiermi, predovšetkým so štátnymi pôžičkami, akciami a devízami. V nasledujúcich riadkoch si o týchto obchodoch povieme viac. Tu však chceme upozorniť ešte na to, že k tomuto vývoju dochádza po odlúčení Holandska od španielskej koruny, čím sa Židom, vypovedaným v roku 1492 zo Španielska, otvorila cesta do Holandska. O tom, aká mohutná bola táto invázia, svedčí skutočnosť, že počet amsterdamského obyvateľstva sa v rokoch 1585-1995 zdvojnásobil.
Aby sme pochopili toto tvrdenie, musíme si uvedomiť, akým spôsobom kryli feudálni panovníci svoje finančné potreby. Najdôležitejším faktom je, že zdrojom panovníckych dôchodkov neboli nejaké dane vyberané od obyvateľstva, ako je to dnes, ale súkromné príjmy panovníkov, predovšetkým výnos z jeho statkov, dane ukladané kráľovským mestám, súdne poplatky, clá a mýta, vyberané od cudzích kupcov a razenie mincí. V prípade vojny boli vazali povinní dostaviť sa k panovníkovi a to aj s družinou, pričom náklady, ktoré boli s tým spojené, niesli sami a museli ich hradiť výnosom z vojnovej koristi a výkupným za zajatých nepriateľov. Ak sa panovník dostal do finančnej tiesne, obrátil sa na svojho dvorného Žida, ktorý mu potrebnú čiastku, obyčajne nenávratne, zadovážil. Dvorný Žid tak dosiahol značný vplyv na panovníka, ale v žiadnom prípade panovníka neovládal.
Od druhej polovice 15. storočia začínajú byť feudálne vojská nahradzované žoldnierskymi a vrchnostenská miestna správa platenými úradníkmi. Na úhradu s tým spojených nákladov nemohli feudálne panovnícke dôchodky stačiť. Je to nesmierne dôležitá okolnosť vo vývoji politickej moci v európskom novoveku.
Táto situácia nastala v Holandsku po zosadení španielskeho kráľa. Vodcovia povstania, Viliam Oranžský a jeho potomkovia museli financovať boj proti Španielsku, ktorý trval takmer do podpísania vestfálskeho mieru (1648), čím bola konečne uznaná nezávislosť Holandska ako na Španielsku, tak aj na nemeckom cisárovi. Holandskí Židia dali samozrejme odbojárom všetky finančné prostriedky, čím vzniklo niečo, čo až dodnes hrá v politických dejinách sveta neviditeľnú, ale o to významnejšiu úlohu: štátny dlh. Nechajme si tento pojem vysvetliť sionskými mudrcmi (24. protokol):
Nie je známe, na koľko percent boli uzatvárané holandské štátne pôžičky, ale určite nie na 5 %. Ak však boli 8 %-né, tak ako prvá anglická pôžička z roku 1692 a prvá československá pôžička z roku 1922, tak sa na úrokoch čiastka rovnajúca sa istine, zaplatila každých dvanásť rokov.
Povedali sme si, že na burzách sa pôvodne obchodovalo s tovarom. Napríklad Amsterdam bol sídlom svetoznámej obilnej burzy. V miestnostiach burzy sa v stanovenú hodinu schádzali zástupcovia vývozcov so zástupcami holandských, francúzskych a anglických dovozcov a uzatvárali s nimi príslušné kontrakty. Zjednané ceny sa zaznamenali, vypočítal sa priemer, ktorý sa vyhlásil ako denný kurz pšenice, jačmeňa a pod. Za tento kurz sa potom platilo za obilie aj mimo burzy. Pokiaľ burza pracovala týmto spôsobom nemáme proti nej námietok. Námietky však mali siónski mudrci.
V 6. protokole siónskych mudrcov sa hovorí:
Výška kurzov je totiž závislá na mnohých faktoroch. Najdôležitejším je odhad budúcej úrody a budúcej spotreby. Tieto odhady sa však dajú ovplyvňovať najrozličnejšími spôsobmi, napr. rozširovaním nepravdivých informácií, zadržiavaním zásob tovaru a pod. Kto dajme tomu dôjde k záveru, že budúca úroda bude zlá a cena pšenice stúpne, môže svoju zásobu zadržať a predať ju až po žatve. Vytvorilo sa mnoho druhov burzových obchodov, pri ktorých vôbec nedôjde ku kúpe či predaju tovaru a kde ide len o to, využiť cenový pohyb. Takýmto transakciám hovoríme špekulačné. Pretože Židia boli a sú svojimi výbornými stykmi vždy najlepšie informovaní a svojim ovládaním tlače mali a majú možnosť rozširovať priaznivé informácie pre svoju špekuláciu, stávajú sa suverénnymi pánmi špekulácie v celosvetovom meradle. Vždy to boli a sú oni, kto na meniacich sa cenách najviac zarábali a zarábajú.
V hospodárskom podnikaní platila vždy zásada, že podnikateľ ručil celým svojim súkromným majetkom za dodržanie svojich finančných záväzkov. Ak bol však predmet podniku rozsiahly alebo riskantný, združovalo sa viac osôb, ktoré sa potom podieľali na zisku v pomere k výške kapitálu, ktorý do podniku vložili, a len do tej výšky ručili aj za prípadnú stratu. Prototypom týchto spoločností je londýnsko-indická spoločnosť, založená v roku 1600 a amsterdamská Východoindická spoločnosť, založená v roku 1602. Prvá spoločnosť položila základ britskému koloniálnemu panstvu v Indii. Druhá holandskému panstvu v Indonézii. Stalo sa zvykom, že kapitál týchto spoločností bol rozdelený na menšie zaokrúhlené diely, napr. po 100, po 200 a pod. peňažných jednotiek a na ne boli vystavené cenné papiere, takzvané akcie. Tie boli potom uvedené na burzu a stali sa vyhľadávanými špekulačnými papiermi.
O tom, že to boli najmä príslušníci židovského národa, ktorí túto špekuláciu uskutočňovali, máme veľmi závažné svedectvá. Nemecký vedec Werner Sombart (1941), ktorý je pokladaný za priateľa Židov, uvádza vo svojom diele „Židia a hospodársky život" (Mníchov a Lipsko 1922, str. 104) nasledujúcu správu francúzskeho vyslanca v Haagu svojej vláde z roku 1698:
K tomu Sombart dodáva:
Vypočujme si opäť Lazara Goldschmidta:
Akí mocní museli byť antverpskí Židia, keď sa im ešte za života španielskeho kráľa podarilo v priebehu troch rokov vytlačiť celý desaťfoliantový Talmud: A pokiaľ ide o súhlas Leva X., vysvetlenie je jednoduché - tento pápež potreboval nesmierne veľa peňazí na stavbu svätopeterskej baziliky ako aj pre svoj prepychový dvor. Nikdy sa však nedozvieme, akú čiastku z týchto nákladov zobrali na seba Židia za súhlas na vytlačenie Talmudu.
Ďalej opäť Goldschmidt:
Doba okolo polovice 16. storočia bola dobou zbožných a silných pápežov, Pavla III. (1543-1549) a Pavla IV. (1555-1559) a dobou tridentského koncilu (15451563).
Henrich VIII. (1509-1547) sa oženil so španielskou kráľovskou dcérou Katarínou. Bol však chorý na syfilis a všetci traja chlapci, ktorých mu Katarína porodila, zomreli a ostala im iba dcéra Mária. V roku 1524 sa kráľ zaľúbil do Anny Boleynovej, ktorá mu odopierala lôžko, dokiaľ ju neurobí kráľovnou. Keď pápež odmietol prehlásiť jeho sobáš s Katarínou za neplatný, vymenoval sa Henrich v roku 1531 sám za hlavu anglikánskej cirkvi a ním dosadený arcibiskup Granmer vyhlásil jeho sobáš za neplatný: Nasledovala konfiškácia rehoľného majetku, neskôr rozohnanie rádov, búranie kláštorov a vešanie opátov.
Keď Henrich zomrel, obávali sa veľmoži, obohatení cirkevným majetkom, normalizácie vzťahov s Rímom a preto uskutočnili reformu v Kalvínovom duchu. Obeť svätej omše bola zrušená a tajná účasť na nej bola trestaná smrťou.
Za vlády Henrichovej dcéry Alžbety I. (1558-1603), ktorú mu porodila Anna Boleynová, začína koloniálna expanzia. V roku 1684 Sir Reiligh zakladá v zátoke Chesapeake prvú americkú kolóniu, ktorú na počesť nezosobášenej kráľovny nazval panenskou, Virgínia. Toto počínanie si vyžaduje veľký finančný náklad, ktorý nemožno hradiť z tradičných kráľovských zdrojov. Dochádza k sporu s anglickým parlamentom, ktorý končí prvou európskou popravou kráľa: 30. januára 1649 je katolícky Stuartovec Karol I. ako „tyran, zradca, vrah a nepriateľ ľudu" popravený. Anglicko je vyhlásené za republiku na čele s lordom-protektorom Oliverom Cromwelom. Toto všetko sa udialo bez účasti Židov, pretože od ich vypovedania v Anglicku prakticky neboli.
V októbri 1655 prišla do Londýna delegácia štyroch holandských rabínov, vedená rabínom Menassehom Ben Izraelom. Prišli požiadať Cromwela o dovolenie, aby sa príslušníci jeho národa mohli usídliť v Anglicku. Je nesmierne dôležité konštatovať, že táto delegácia jednala v mene celého Židovstva. Vyplýva to aj z listu, ktorý napísal 2. septembra 1655 C. Roth („Nové svetlo znovuosídlenia", zv. XI, str. 115).
Praktickým výsledkom misie bolo, že dvaja významní sudcovia prehlásili, že v Anglicku neexistuje zákon, ktorý by zakazoval návrat Židov do krajiny. Tak sa začína invázia Židov do ďalšej zasľúbenej krajiny.
Po Cromwelovej smrti nastúpil na trón opäť katolícky Stuartovec, starší syn popraveného kráľa, Karol II. (1660-1685) a po ňom jeho brat Jakub II. (1685-1689), ktorého najstaršia dcéra Mária mala za manžela miestodržiteľa a generálneho kapitána Holandska Viliama Oranžského III. Tento sobáš sa uskutočnil preto, aby bola kráľovská anglická koruna konečne vytrhnutá z rúk katolíckych Stuartovcov. Keď sa však v roku 1688 narodil Karolovi proti jeho očakávaniu syn, ktorý bol katolícky pokrstený, veľmoži udreli: dňa 5. novembra 1688 sa Viliam Oranžský na čele 16.000 francúzskych, holandských a nemeckých žoldnierov vylodil v Anglicku a 17. novembra obsadil kráľovský palác v Londýne. Posledný národný anglický kráľ z domácej krvi ušiel do Francúzska a na trón nastúpil cudzinec Viliam III. (1689-1702), čím vznikla personálna anglicko-holandská únia.
Slovo plutokracia je odvodené od mena gréckeho boha bohatstva Pluta. Znamená také štátne zriadenie, v ktorom o výbere vykonávateľov vládnej moci rozhoduje ich bohatstvo. Citovaný zákon delegoval celú vládnu moc na dolnú snemovňu, v ktorej boli bankári, továrnici, obchodníci a sudcovia, ktorým sa v angličtine súhrnne hovorí „gentry". Anglickí králi, počínajúc Viliamom III, sa stali úplne bezmocnými bábkami. Ešte dnes, keď otvára dolná snemovňa zasadnutie, prednáša britská kráľovná trónnu reč, ktorú jej napíše ministerský predseda.
Nemožno zistiť, do akej miery bol tento vývoj ovplyvňovaný judaizmom. Isté je to, že odstránenie dedičných dynastií zaujíma v judaistických plánoch na vybudovanie celosvetového impéria prvoradé miesto. Vyplýva to predovšetkým z 15. protokolu sionských mudrcov, kde sa hovorí:
„Povinnosťou vlády, ktorá si uvedomuje, že podmienky jej existencie nespočívajú len v privilégiách, ktoré požíva, ale predovšetkým v povinnostiach, ktoré musí plniť, je zaistiť prosperitu aj za cenu početných obetí. Utvrdiť prestíž svojej moci je hlavným predpokladom pevnej vlády a táto prestíž sa nedá docieliť ináč, ako vznešenou neoblomnou mocou a silou, ktorá sa musí zdať neoblomiteľnou a obklopenou tajomnou mocou, napr. mocou Božou. Taká je až dodnes ruská aristokracia, náš jediný nebezpečný nepriateľ, ak nepočítame Svätú Stolicu".
Werner Sombart vo svojom citovaní ďalej hovorí (str. 105):
„Koncom 17. storočia nachádzame londýnsku burzu už plnú Židov. Ich počet bol tak veľký, že jedna časť budovy bola nazvaná „Židovská promenáda" (Jewe walk). Odkiaľ táto náhla povodeň? Vieme to presne. Bola spôsobená tými Židmi, ktorí prišli z Amsterdamu v družine Viliama III. A ako už bolo uvedené, priniesli títo Židia aj vyspelú techniku burzových obchodov."
Ich pôsobením bola v Anglicku uvedená inštitúcia štátneho dlhu, ktorý bol založený 8 % pôžičkou 1 200 000 libier šterlingov. Werner Sombart k tomu ešte dodáva, že všetci hlavní jednatelia tejto pôžičky boli Židia na čele so židovskou rodinou Montagovcov. Realizáciou tejto pôžičky bola v roku 1694 založená Bank of England.
Viliamovou nástupkyňou sa stala jeho švagriná, druhá dcéra vypudeného Jakuba, dánska kráľovná Anna (1702-1714). Za jej panovania sa Anglicko zúčastnilo vojny o španielske dedičstvo. Veliteľom anglických vojsk bol známy vojvoda z Marlborough. A teraz nechajme opäť rozprávať Sombarta:
„Bohatý Medina, Marlboroughov bankár, mu vyplácal ročný dôchodok 6 000 libier a dostával prvé správy z vojnových výprav. Víťazstvá anglického vojska boli pre neho rovnako výnosné ako boli slávne pre anglické zbrane. Všetky špekulačné úskoky, falošné správy z bojiska, vymyslené príchody kuriérov, tajné burzovné krúžky, celý tajný aparát mamonu, to všetko bolo prvým otcom londýnskej burzy známe a náležite využité. Vedľa Sira Šalamúna Medinu, Žida Medinu, ako sa mu hovorilo a ktorého možno pokladať za zakladateľa anglickej špekulácie s cennými papiermi, poznáme ešte celý rad iných židovských peňažníkov z doby kráľovnej Anny, ktorí špekulovali na burze vo veľkom štýle."
„Vieme, že Menasch Lopez nadobudol veľký majetok tým, že využíval paniku, spôsobenú falošným poplachom: Kráľovná je mŕtva! a skúpil všetky štátne papiere, ktorých kurzy rýchlo klesali. Podobná udalosť sa rozprávala aj v neskoršej dobe o Sampsonovi Gideonovi, ktorý medzi nežidovskými burziánmi bol známy pod menom „Veľký židovský broker". Aby sme si mohli urobiť obraz o finančnej situácii Židov vtedajšieho Londýna, musíme vziať do úvahy, že počet židovských rodín, ktorých ročný dôchodok sa odhadoval na 1 000 až 2 000 libier, dosahoval okolo 100 rodín s 30 000 librami, zatiaľ čo jednotlivci, ako Mendes da Costa, Moses Hart, Aron Franke, barón ďAguliar, Moses Lopez Fereira, Moses alebo Anthony da Costa (niekedy koncom 17. storočia riaditeľ anglickej banky) a iní patrili k najbohatším londýnskym obchodníkom".
Medzi stredovekými cechmi zaujímali mimoriadne miesto stavebné cechy, jednak pre náročnosť a nebezpečnosť vykonávaných prác (najmä stavieb katedrál), jednak pre svoju internacionálnosť. Čoskoro dostali zvláštne označenie, v nemčine „Hüttes", v angličtine „Lodge", ktoré označujú prevádzkový domček blízko stavieb. Ďalším znakom týchto cechov bola starostlivosť o zachovanie výrobného tajomstva a záujem o európsku politiku. Töhötöm Nagy vo svojej knihe „Jezuiti a slobodní murári" (Wien 1969, str. 398) uvádza, že sa v roku 1694 stal „prijatým" členom lóže sv. Pavla v Londýne sám nový kráť Viliam III.
Dňa 24. 6. 1717 sa zišli zástupcovia troch londýnskych lóží a založili Veľkú Lóžu Anglickú. (Grand Lodge of England), ktorá sa v nasledujúcich rokoch stala centrom anglického murárstva. Toto postavenie im zabezpečila slobodomurárska konštitúcia, ktorej redaktorom bol presbyteriánsky pastor James Anderson, a ktorá dodnes nesie jeho meno.
Po smrti kráľovnej Anny neboli reštaurovaní Stuartovci, ale trón bol ponúknutý nemeckému protestantovi Jurajovi I. (1714-1727) Hanoverskému, ktorý vôbec nevedel anglicky. Ním počínajúc je kráľovská rodina až do našich čias patrónkou anglického slobodomurárstva, v čom ju napodobňuje aj vysoká anglická šľachta. Jej príslušníci pracujú v diplomatických službách a zakladajú lóže vo všetkých hlavných mestách Európy: v roku 1721 v Gente, v roku 1726 v Madride, roku 1728 v Paríži, roku 1731 v americkej Philadelphii a v Moskve, roku 1733 vo Florencii, roku 1735 v Lisabone, roku 1757 v Ženeve, Stockholme, Mannheime a Hamburgu. Pol roka po založení hamburgskej lóže sa jej členom stal pruský korunný princ, neskôr smutne známy Fridrich II. „Veľký". Prvé slobodomurárske lóže v Čechách vznikli v roku 1741.
Na otázku, čo je to slobodomurárstvo, nám opäť odpovedajú siónski mudrci v 15. protokole:
„Až do nástupu našej vlády budeme vo všetkých krajinách sveta zakladať a rozmnožovať slobodomurárske lóže. Prilákame do nich všetkých, ktorí majú schopnosti stať sa veľkými politikmi, pretože tieto lóže budú naším hlavným zdrojom informácií, rovnako ako prostriedkom ovplyvňovania politiky."
V anglickom hospodárstve zaujímali Židia veľmi vplyvné pozície a vlastnili rozsiahly pozemkový majetok, hoci im to zákon z 13. storočia zakazoval. Napriek tomu, že sa im podarilo pomocou sobášov votrieť medzi vysokú anglickú šľachtu, nemali plné politické práva. Nemohli byť členmi politických inštitúcií, nemohli byť členmi ani vlády ani parlamentu. Totiž každý, kto sa uchádzal o tieto funkcie, musel najprv zložiť tzv. odriekaciu prísahu, t.j. že sa odrieka poslušnosti voči Jakubovi II. a jeho potomstvu. Táto prísaha sa končila slovami „na opravdivú kresťanskú vieru", čo však žiadny Žid nemohol vysloviť. O to väčší význam pre nich mali tajné slobodomurárske lóže, ktorých členovia boli viazaní bezvýhradnou poslušnosťou. členmi týchto lóží boli, okrem kráľovskej rodiny aj početní ministri, vysokí štátni úradníci, dôstojníci, podnikatelia, profesori, žurnalisti, spisovatelia atd. Títo ľudia boli zároveň zdrojom informácií, pretože v lóži sa nesmeli odvolávať dokonca ani na povinnosť zachovávať úradné tajomstvo.
Siónski mudrci hovoria:
„Všetky tieto lóže budú mať neznámu centrálu a budú spravované našimi mudrcmi. Každá lóža bude mať svojho zjavného predstaviteľa, ktorý bude slúžiť ako pláštik, za ktorý sa budú skrývať naši mudrci, od ktorých bude dostávať heslá a programy."
Tento cieľ judaisti dosiahli svojráznou organizáciou slobodomurárstva. Slobodomurárov rozdelili do rôznych stupňov (u tzv. škótskeho obradu 33 stupňov) s tým, že príslušníci nižších stupňov nesmú poznať slobodomurárov vyšších stupňov, tzv. zdokonalených. Preto rádový slobodomurár veľakrát ani netušil, že v tajomne, z ktorého dostával príkazy a ktorému sa so všetkým zveroval, sa skrývajú príslušníci a agenti medzinárodného judaizmu.
Nakoniec mudrci hovoria:
„Smrť je nevyhnutný koniec každého z náš. Je lepšie ju urýchliť u ľudí, ktorí sa stavajú do cesty nášmu dielu, než aby zomierali naši bratia, ktorí na tomto diele pracujú. Vráťme sa k slobodomurárom. Už teraz ich posielame za neposlušnosť na smrť, a to takým spôsobom, že len naše bratstvo tuší popravu a možno aj obeť samotná. V očiach verejnosti všetci zomierajú úplne prirodzenou smrťou. Bratstvo sa neopovažuje protestovať, pretože v slobodomurárskom prostredí sme vytrhali všetky korene akýchkoľvek sklonov protestovať proti našim príkazom."
Smrť W. A. Mozarta je klasickým potvrdením týchto slov. Kto by si v tejto súvislosti nespomenul na Kaifášove slová, keď išlo o rozhodnutie zlikvidovať Pána Ježiša: „Vy ničomu nerozumiete a nechápete, že je pre nás lepšie, aby jeden človek zomrel za ľud, než aby zahynul celý národ. (Ján 11,50.).
Slobodomurárstvo je výberová, tajná medzinárodná organizácia skutočných aj potenciálnych prominentov, zaviazaných prísnymi sľubmi, ktorej účelom je získavanie informácií medzinárodného judaizmu, šíriť jeho ideológiu a pripravovať jeho všesvetové impérium.
Tak píše na strane 31 citovanej knihy Werner Sombart. Už Kolumbova plavba bola umožnená židovskou pôžičkou. Pretože sa táto plavba uskutočnila v roku, keď boli Židia vypovedaní zo Španielska, je jasné, že Židia boli medzi prvými kolonistami silne zastúpení. V roku 1731 nadväzuje Philadelphská lóža spojenie s Londýnskou veľkou lóžou, v roku 1749 sa stal provincionálnym veľmajstrom Benjamín Franklin. Ďalším významným činiteľom amerického slobodomurárstva bol plukovník George Washington.
V roku 1740 vydal anglický kráľ zákon pre americké kolónie, podľa ktorého Židia nemuseli v odriekacej prísahe hovoriť slová „na opravdivú kresťanskú vieru". Týmto im bola otvorená cesta na všetky posty.
V roku 1773 rozpútali slobodomurári odboj proti materskej krajine. V máji 1775 sa v sídle prvej lóže vo Philadelphii zišiel druhý kontinentálny kongres, ktorý 4 .júla 1776 tzv. „Deklaráciou nezávislosti" vyhlásil vznik Spojených štátov amerických na republikánskom základe a ich odtrhnutie od anglickej koruny. Boje s anglickými vojskami trvali až do roku 1781. V roku 1782 kráľ Juraj III. uznal nezávislosť amerických kolónií.
Citujeme jeden z nich:
„Pokladáme za samozrejmú pravdu, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovní, že sú svojím Stvoriteľom obdarení určitými právami, že medzi tieto práva patrí život, sloboda a sledovanie osobného šťastia."
V týchto slovách nám ako cantus firmus (základný hlas) znie heslo „voľnosť, rovnosť, bratstvo". Pozrime si, čo o ňom hovoria siónski mudrci v 1. protokole:
„Od dôb rozkvetu antického Grécka sme boli prví, kto vykríkol heslo „sloboda". Od tej doby bolo toto slovo častokrát opakované nevedomými papagájmi, ktorí sa vrhli na túto vábničku a použili ju na to, aby svet pripravili o jeho prosperitu, aby mu odňali naozajstnú individuálnu slobodu, ktorá spočíva v ochrane pred násilím davu. Títo tzv. bystrí a múdri Gojimovia nedokázali rozpoznať, aké pomyselné sú tieto slová, ktoré boli hlasne rozširované, na všetkých stranách okolo nich. Nepostrehli, že v prírode sloboda ani rovnosť neexistuje, pretože sama príroda vytvorila nerovnosť inteligencií, charakterov a schopností a všetko je podriadené jej zákonom. Nespozorovali, že naša politika ich vytrhla z ich obvyklého života na cestu, ktorá končí našou vládou. Aj hlupák môže vládnuť, ak je zasvätený do tajov politiky, kdežto nezasvätenec aj keby bol génius, zablúdi na cestách, po ktorých ho vodíme my."
Nedostatok pracovných síl v amerických kolóniách bol riešený odchytom čiernych mužov a žien na západných brehoch Afriky a ich násilným odvlečením na americké plantáže. Podľa Brokhausovho Náučného slovníka (1938, diel 4., str. 228) bolo len v rokoch 1680-tych takto deportovaných asi 2 130 000 čiernych otrokov. Nemožno pochybovať o tom, že podstatný podiel na tejto tragédii mali Židia, ktorí sa zaoberali obchodom s otrokmi odjakživa. V čase vydania „Deklarácie nezávislosti" bolo teda v krajine, ktorá tak veľmi hlásala slobodu a rovnosť, okolo 2 miliónov týchto nešťastníkov, na ktorých sa sloboda ani rovnosť nevzťahovali. Pri kolíske budúcich Spojených štátov stála zlá sudička Pokrytectvo, ktorej tieň leží na tejto krajine dodnes.
Aj v tomto smere boli zakladatelia Spojených štátov dobrými žiakmi svojich sionistických učiteľov, ktorí v 1. protokole hlásajú:
„Politika nemá nič spoločné s morálkou. Panovník, ktorý sa dáva viesť morálkou, nie je dobrým politikom a jeho trón nie je pevný. Kto chce vládnuť, musí sa uchyľovať ku ľsti a pokrytectvu. Poctivosť a úprimnosť, tieto dve veľké ľudské cnosti sa v politike stávajú neresťami, ktoré dokážu zvrhnúť vládu istejšie a obratnejšie, než najhorší nepriateľ. Tieto vlastnosti nech sú typické pre vlády Gojimov, my sa nimi však nesmieme riadiť v žiadnom prípade."
„Deklarácia nezávislosti" ďalej uvádza:
„Na zabezpečenie týchto práv (sloboda, rovnosť, bratstvo) sa medzi ľuďmi ustanovujú vlády, odvodzujúce svoju oprávnenú moc zo súhlasu tých, ktorým vládnu. Kedykoľvek začne byť niektorá vláda týmto cieľom na prekážku, má ľud právo ju zmeniť alebo zrušiť a ustanoviť vládu novú, ktorá by bola založená na takých zásadách a svoju právomoc mala upravenú takým spôsobom, ako uzná ľud za najvhodnejšie pre zabezpečenie svojej bezpečnosti a svojho šťastia."
Ďalším veľmi dôležitým bodom judaistického plánu na prevzatie svetovej moci, ktorý sa im v Spojených štátoch podarilo realizovať, bolo odstránenie kráľa. Videli sme, že z anglického kráľa urobili bábku, ale aj táto bábka im bola nemilá a preto sa jej zbavili úplne. Siónski mudrci k tomu v 1. protokole hovoria:
„Abstraktný pojem slobody nám umožnil presvedčiť masy, že ich vláda je len splnomocnencom vlastníka krajiny, ktorým je ľud, a že je možné týchto splnomocnencov meniť tak, ako vymieňame rukavice. Táto zosaditeľnosť nám ich vydala napospas, pretože ich voľbu prakticky vložila do našich rúk."
Ďalej uvidíme, že nikde to nie je tak, ako v Spojených štátoch amerických.
V druhej polovici 18. storočia silnie prúd židovskej imigrácie, ktorý priťahuje rýchly rast anglickej ekonomiky, spôsobený priemyselnou revolúciou. S touto vlnou prichádza v roku 1798 do Londýna aj Nathan Meyer Rothschild, tretí syn francúzskeho obchodníka, vo Frankfurte nad Mohanom. Najstarší syn Amschel ostal vo Frankfurte, mladší Salomon odišiel do Viedne, štvrtý Carl do Neapolu a najmladší James do Paríža. Všade založili obchodné bankovné domy, ale dohromady tvorili jeden podnik, ktorého hlavou bol najbystrejší z nich, londýnsky Nathan, najzarputilejší Napoleonov odporca a hlavný aktér v tvrdošijnom boji Anglicka proti nepohodlnému Korzičanovi. Na vojnových pôžičkách a armádnych dodávkach však vedel patrične zbohatnúť.
V roku 1847 bol Nathanov syn Anton povýšený na baroneta, teda na Sira Anthony Rothschilda. Jeho brat Lionel viedol spolu s prvým židovským ministerským predsedom Benjamínom Disraelim celých 28 rokov boj o emancipáciu Židov, ktorý sa skončil úspechom. V roku 1858 kráľovná Viktória podpísala zákon, ktorý rušil zmienené slová v odriekacej prísahe a o niekoľko dní neskôr zasadol Lionel medzi členov dolnej snemovne. Jeho syn Nathaniel sa v roku 1885 stal členom snemovne lordov ako prvý lord Rothschild. Tento Rothschild mal veľký záujem o juhoafrické zlaté bane a bol hlavným iniciátorom búrskej vojny.
Dňa 2. novembra 1917 obdržal Lionelov syn, tiež Lionel, od britského ministra zahraničných vecí Arthura Jamesa Balfoura list, že vláda Jeho Veličenstva má porozumenie pre zriadenie národného domova pre židovský národ v Palestíne. K tomuto listu sa ešte vrátime.
Francúzsky kráľ Ľudovít XI. (1461-1483) musel viesť dlhé boje o trón, v ktorých sa veľká časť šľachty postavila proti nemu, čo ho donútilo oprieť sa o žoldniersku armádu. Po svojom víťazstve vyradil šľachtu aj z úseku právneho tak, že svojich spolupracovníkov si vyberal z radov mešťanov. O to viac šľachtu priťahoval cirkevný majetok. Ale Francúzsko, „najstaršie dieťa Cirkvi", ako sa hovorievalo, nebolo ani Anglickom, ani Nemeckom. Francúzsky národ podľa príkladu Paríža a jeho Sorbony a pod vedením vernej katolíckej šľachty s rozhorčením a odporom odmietal kalvínske bludy. V troch vojnách, zvaných „hugenotské" - „hugenots" je francúzska skomolenina slova „Einungenosse", ktorými boli označovaní švajčiarski kalvíni - boli hugenoti zatlačení a až nanteským ediktom dostali asi 100 miest s niekoľkými pevnosťami, medzi ktorými bola pevnosť la Rochelle, ako stvorená pre vojenskú pomoc anglických protestantov.
V roku 1610 viedol francúzsku politiku kardinál Richelieu. Bez toho, aby zrušil nanteský edikt, odnímal hugenotom pevnosť za pevnosťou, a pádom la Rochelle bolo hugenotstvo vo Francúzsku zlikvidované, takže Ľudovít XIV. mohol pokojne tento edikt zrušiť ako nepotrebný.
Ľudovít XIV. nastúpil na trón ako 5-ročný.V tejto dobe vrcholil konflikt medzi anglickou šľachtou a kráľom, ktorý skončil kráľovskou popravou. Tieto skutočnosti dodali francúzskym veľmožom odvahu, a tak dochádza k občianskej vojne medzi kráľovským dvorom, vedeným kráľovou matkou Annou Rakúskou, a parížskym parlamentom. Tento boj vstúpil do dejín pod názvom „fronde". Francúzske parlamenty mali s parlamentom anglickým spoločný len názov. Boli to súdne dvory, ktoré okrem normálnej súdnej činnosti mali právo, posudzovať oprávnenosť niektorých kráľovských zákonov, najmä daňových. V druhej fáze tejto vojny, ktorá sa začala po londýnskej kráľovražde, sú hlavnými protagonistami príslušníci vysokej šľachty. V roku 1653 bola vzbura potlačená kráľovským vrchným veliteľom Turennom. Na mladučkého kráľa, ktorý mal pri jej likvidovaní 15 rokov, však urobila nezmazateľný dojem. Ľudovít XIV. potom dokončil absolutizáciu francúzskej kráľovskej moci. Šľachtu zbavil provinciálnej vládnej moci, ktorú preniesol na platené úradníctvo a najvyššie štátne úrady obsadil nešľachticmi. Minister financií Colbert a minister vojny Louvils boli občianskeho pôvodu, riaditeľ opevňovacích prác maršál Vauban pochádzal z úplne chudobnej rodiny a tvrdo zakročil proti hugenotom.
Siónski mudrci v 3. protokole hovoria:
„Až naše zásady budete uvádzať do života, majte na zreteli charakter ľudu v krajine, kde budete pôsobiť. Všeobecná uniformita pri aplikovaní týchto zásad by, až do doby keď bude uskutočnená prevýchova tohto ľudu, neviedla k úspechu. Ak budete postupovať pomaly a opatrne, uvidíte, že neuplynie ani desať rokov a aj najzarputilejšia povaha sa zmení a my si prirátame ďalší národ k tým, ktorí sa už podrobili našej myšlienke humanitného internacionalizmu."
Cesta, ktorú si judaisti zvolili k podrobeniu Francúzska, je v podstate zhodná s tou, ktorá im vydala do rúk Anglicko. Rozdiel je v tom, že v Anglicku našli svojich kolaborantských spojencov na kráľovskom dvore a medzi šľachtou vernou kráľovi, vo Francúzsku medzi šľachtou, ktorá kráľovskú inštitúciu nenávidela, a medzi intelektuálmi. Bernard Fay vo svojej knihe „Slobodné murárstvo a intelektuálna revolúcia 18. storočia" (Paríž 1961, str. 55) píše:
„Keď boli vojny skončené a Ľudovít XIV. pochovaný, keď išlo o zorganizovanie nového Francúzska, v ktorom aristokracia chcela opäť zaujať miesto, ktoré jej odňali králi a obracia sa k Anglicku, aby tu našla tajomstvo úspechu, ktorý vydal anglickej šľachte do rúk parlament aj celú krajinu, bez toho, aby bolo treba vyradiť korunu. Ponáhľajú sa na štúdiá do Anglicka a vracajú sa s vážnou tvárou a hrubými knihami. V rokoch 1715-1730 dosahuje táto literatúra rozkvet a veľké rozšírenie. Jej korunu tvoria „Filozofické listy" od Voltaira (1734) a najmä „Duch zákonov" od Montesquieho (1748)."
Na str. 130 citovanej knihy Fay ďalej uvádza, že:
„...zasadania lóže v londýnskom hostinci Horn v roku 1730 sa zúčastnili okrem veľmajstra vojvodu z Norfolku aj početní zahraniční hostia, medzi ktorými bol aj Montesquieu. Prvá parížska lóža vznikla už v roku 1726. Francúzske slobodomurárstvo sa preslávilo tým, že zaviedlo tzv. slobodomurárstvo zdokonalené."
Vo Francúzsku bolo teda nevyhnutné postupovať ináč ako v Anglicku, totiž zdola. Preto boli brány lóží dokorán otvorené príslušníkom drobnej intelektuálnej, umeleckej a obchodnej buržoázie, ktorú priťahovali lákavé heslá o voľnosti a rovnosti. Zo slov siónskych mudrcov, ktoré sme citovali z 1. protokolu pri príležitosti objasňovania princípov Deklarácie nezávislosti, pripájame ešte ďalšie z 1. protokolu:
„Politická sloboda je idea, nie realita a je nevyhnutné použiť túto ideu na vytvorenie nejakej idealistickej návnady, aby sme ľudové masy priviedli na našu stranu, keď sa tieto masy rozhodli zvrhnúť niektorú vládnu stranu."
Vo Francúzsku bolo nevyhnutné poštvať buržoáziu proti kráľovi. Príliv buržoázie do lóží však nebol po chuti šľachtickým slobodomurárom. Preto bolo slobodomurárstvo rozdelené do stupňov - vyššie boli vyhradené šľachte a nižšie buržoázii. V rokoch 1771-1773 vznikla Francúzska veľlóža a dostala meno „Vefký francúzsky orient". V tej dobe bolo v Paríži už 23 lóží a v celom Francúzsku už 104.
Mocným zdrojom slobodomurárskej ideologickej ofenzívy sa stala známa encyklopédia, pozostávajúca zo 17 foliantov, 5 zväzkov dodatkov a 11 zväzkov ilustrácií. Jej vydanie bolo dokončené v roku 1766. Hlavnými autormi Encyklopédie boli Diderot, Dalambert, Helvetius, Holbach, Rousseau a Voltaire. Všetci boli členmi slobodomurárskej lóže „Deviatich sestier". Manfred Adler nás vo svojej knihe „Protikresťanská revolúcia slobodného murárstva" (Jestten 1974, str. 23) informuje o nasledujúcom humanitnom výroku filozofa a dramatika Denisa Diderota:
„Svet nebude šťastný, pokiaľ črevami posledného kňaza nebude zahrdúsený posledný kráľ."
Ľudovít XIV. bol síce slávny kráľ, ale keď zomrel, zanechal svojmu vnukovi Ľudovítovi XV. (1715-1774) štátny dlh vo výške 15 miliárd a ročný rozpočtový deficit 65 miliónov libier. Vojna o rakúske dedičstvo (1756-1763), sedemročná vojna a pomoc revoltujúcim americkým kolóniám ďalej ničili kráľovskú pokladňu. Minister financií Ľudovíta XVI. (1774-1793) Turgot videl záchranu vo všeobecnej pozemkovej dani. Šikovná propaganda sa však postarala o to, aby sa proti tomu zákonu postavili nielen tí, ktorí ju mali priamo odvádzať, ale aj spodina, ktorej sa zdôrazňovalo, že takáto daň by mala za následok zvýšenie cien životných potrieb. Druhým propagandistickým ťahom boli prehnané správy o rozmarnosti kráľovského dvora, pričom hlavným terčom bola „Rakúšanka", kráľovná Antoineta, dcéra Márie Terézie. Najenergickejšie sa proti novej dani postavili parlamenty, a odmietli daň zaregistrovať. V tejto súvislosti je nevyhnutné poznamenať, že v predvečer francúzskej revolúcie pracovalo vo Francúzsku už 612 slobodomurárskych lóží - 65 v Paríži, 442 na vidieku, 39 v kolóniách, 69 v armáde a 17 v zahraničí (Fay, str. 177). V lyonskej lóži „Prozreteľnosť" bolo 7 kanonikov lyonskej katedrálnej kapituly vrátane dekana (Fay, str. 198). Teraz si uvedieme pokračovanie citátu z 1. protokolu siónskych mudrcov:
„... zvrhnúť niektorú vládnu stranu. Táto úloha sa značne uľahčí, ak je sám panovník infikovaný ideou slobody, teda liberalizmom a pre túto ideu sa sám zriekne svojej moci. V tomto okamžiku náš systém zvíťazí. Akonáhle sa uvoľnia opraty vlády, ihneď sa ich podľa zákona života chopí nová ruka, pretože slepá sila ľudu nemôže ani jediný deň existovať bez vodcu. Následkom toho neurobí nová moc nič iné ako to, že nahradí starú moc, oslabenú liberalizmom.
Tento recept sa vo Francúzsku uskutočnil do posledného písmena. Po celom Francúzsku rozosievali slobodomurárske lóže nenávisť voči monarchii a monarchovi, predovšetkým proti jeho manželke a proti tomuto temnu vynášali šialené svetlo imaginárnej slobody. A bol to práve monarcha, ktorý spôsobil, že ich dielo bolo korunované úspechom. Ľudovít XVI. bol určite dobrák, ale na kráľovský trón nepatril. Miesto toho, aby vyriešil finančnú krízu zdanením bohatých a to predovšetkým tých, ktorým koruna bola dlžná niekoľko miliárd štátneho dlhu, dal sa prehovoriť, aby za účelom riešenia finančnej situácie zvolal generálne stavy.
Generálne stavy (pomenované podľa provinčných stavov) boli tri: duchovenský, panský a mestský, ktorému sa hovorilo aj tretí. Zvolával a predsedal im kráľ, ak potreboval súhlas k nejakej významnej veci, ako napr. keď potreboval uložiť stavom nejakú mimoriadnu daň. Prvýkrát zvolal stavy v roku 1302 Filip Pekný, aby si dal schváliť boj proti Svätej Stolici a naposledy boli zvolané v roku 1614.
V generálnych stavoch, rovnako ako napr. v stavoch českých, sa hlasovalo tak, že každý stav mal jeden hlas. Vo svojej knihe „Francúzske slobodné murárstvo a príprava revolúcie" (Paríž 1920, str. 185), ktorá bola vyznamenaná slobodomurárskou cenou Arthura Milla, píše Gaston Martin:
„V treťom stave sa vytvoril slobodomurármi vedený blok..., ktorý vynikal súdržnosťou, dokonalou znalosťou svojich cieľov, zbehlosťou v parlamentných debatách a disciplínou, ktorá bola spočiatku takmer bezvýhradná. Aj keď, čo do počtu, tvorila asi len polovicu príslušníkov všetkých stavov a v tretom stave tvorila veľkú väčšinu, bola odsúdená k bezmocnosti, pri zachovaní hlasovania podľa stavov."
5. mája 1789 Ľudovít XVI. otvoril zasadanie a keďže do programu rokovania nebola zaradená požiadavka tretieho stavu, aby sa hlasovalo podľa hláv, zišli sa 17. júna sami príslušníci tretieho stavu v kráľovskej herni so slobodomurárskou skupinou, prijali názov Národné zhromaždenie a prisahali, že sa nerozídu, pokiaľ nedajú Francúzsku ústavu.
Siónski mudrci v 11. protokole hovoria:
„Keď sa nám podarilo nakaziť vládnu organizáciu liberalizmom, týmto smrteľným jedom, zmenil sa celý komplex politického života štátu, všetky jeho zložky boli postihnuté smrteľnou chorobou rozkladu krvi. Teraz nám už zostáva len čakať na koniec tohto smrteľného zápasu. Liberalizmus plodí konštitučné vlády, ktoré nahradia autokraciu. Konštitúcia je sotva niečím iným než školou nezhôd, rozporov, nedorozumení, nezhôd, planého rozčuľovania sa a straníckych záujmov, jednoducho všetkého toho, čo vedie k oslabeniu štátu."
Aj tento návod sa stal skutočnosťou. Dňa 11. júla kráľ rozpustil vládu vrátane Neckera, podporovaného slobodomurármi, na čo poštvaný plebs odpovedal útokom na väznicu Bastilu. Tento útok podnikli dňa 14. júla a v Bastile našli len 7 väzňov vrátane kriminálnikov. Veliteľ Bastily bol ubitý a jeho mŕtvola nesená parížskymi ulicami. Siónski mudrci hovoria v 27. protokole:
„Slovo „sloboda" stavia 2udstvo proti akejkoľvek moci, ba dokonca aj proti moci Boha a prírody. Preto pri svojom nástupe k moci vytrieme toto slovo z ľudského slovníka, ako symbol zvieracej sily, ktorá mení dav v krvilačné šelmy".
V noci zo 4. na 5. augusta odhlasovalo zhromaždenie, ktoré zmenilo svoj názov na ústavodarné, „Deklaráciu ľudských a občianskych práv", formulovanú presne v duchu učenia siónskych mudrcov, podobne ako deklarácia americká. V tomto zhromaždení zasadalo 500 slobodomurárov, z ktorých najvýznamnejší boli príslušníci politického klubu umiernených girondistov. Druhým politickým klubom, ktorý na seba pomaly strhával celý vplyv, predovšetkým po vypovedaní vojny Rakúsku, bol radikálny klub Jakobínov. Nová ruka, ktorá uchopila uvoľnené opraty, bola ruka člena lóže „Deviatich sestier" Georges Jacques Dantona, s ktorým do Paríža vstupuje teror. Začiatkom septembra 1792 dáva Danton povraždiť 1 600 väzňov, rozpúšťa ústavodarné zhromaždenie a vypisuje voľby do Konventu, ktorý na svojej ustanovujúcej schôdzi 21. septembra 1792 ruší kráľovstvo a vyhlasuje Francúzsku republiku: Siónski mudrci v 5. protokole hovoria:
„Republiky nám dajú svetový trón".
Dňa 21. januára 1793 bol Ľudovít XVI. popravený a 11. marca na podnet Dantona bol uvedený do činnosti Revolučný tribunál, ktorý až do svojho zrušenia v máji 1795 vyniesol viac ako 3 000 politických rozsudkov smrti. Až poprava Dantona a jeho krvavého druha, slobodomurára Maximiliána de Robespierre, urobila koniec tomuto krviprelievaniu. Siónski mudrci v 1. protokole hovoria:
„Naša vláda, kráčajúca cestou mierového dobývania bude mať právo nahradiť vojnové hrôzy menej očividnými, ale zato ďaleko účinnejšími popravami. Ich zmyslom bude udržiavať vlnu teroru k docieleniu slepej poslušnosti Gojimov, alebo ich znehybneniu. Spravodlivá a neúprosná prísnosť sú hlavnými prostriedkami silnej vlády."
Deväť rokov po nadviazaní spojenia medzi americkými a anglickými slobodomurármi došlo k emancipácii t.j. k politickému zrovnoprávneniu amerických Židov. Vo Francúzsku sa tak stalo už 2 roky po dobytí Bastily. Francúzski Židia boli v tej dobe silnejší a vo väčšom počte usídlení v dvoch oblastiach. Na juhu zhruba medzi Bordeaux a Avignonom boli usadení Sephardini, ktorí ušli zo Španielska a v Alsasku bola aglomerácia aškonánskych Židov, ktorí ušli z Nemecka. Bordeauxskí Židia dostali rovnoprávnosť uznesením Národného zhromaždenia už 28. septembra 1790. Presne o rok boli emancipovaní všetci Židia. Príslušné uznesenie Ústavodarného zhromaždenia znie:
„Vzhľadom k tomu, že predpoklady, ktoré zakladajú titul francúzskeho občana a užívanie jeho aktívneho práva, sú zakotvené v ústave, ďalej, že každý, kto v sebe zlučuje predpoklady, vykonal občiansku prísahu, má právo na všetky zaručené slobody, ruší Ústavodarné zhromaždenie všetky odkladajúce ustanovenia, klauzuly a výnimočné opatrenia, ktoré boli predtým prijaté doteraz do vydaných dekrétov a týkajúce sa Židov, pričom zároveň ustanovuje, aby občianska prísaha, ktorú Židia budú musieť skladať, bola pokladaná za zrieknutie sa všetkých privilégií a zvláštnych zákonov, ktoré boli vydané v ich prospech."
Emancipácia Židov vo Francúzsku má ďalekosiahly význam, pretože bola natrvalo uskutočnená vo všetkých krajinách, ktoré patrili k Napoleonovmu cisárstvu. Vychádzala z prvého článku „Deklarácie ľudských a občianskych práv", ktorý znie:
„Všetci ľudia sa rodia a zostávajú slobodnými a vo svojich právach rovnými, spoločenské rozdiely sa môžu zakladať len na všeobecnej užitočnosti". Teda formulácia náležitá široká a pritom judaisticky pokrytecká. Siónski mudrci v 27. protokole píšu:
„Biedou sme pripútali národy k ťažkej práci ďaleko pevnejšie, ako to dokázalo nevoľníctvo či otroctvo. Z nich sa im podarilo oslobodiť, ale nie od biedy. Práva, ktoré sme vložili do ústav, sú pre masy fiktívne a nereálne. Sú výrazom naprosto neuskutočniteľnej myšlienky. čo pomôže pracujúcemu, zohnutému poď ťarchou svojej driny, alebo osudom zdrvenému proletárovi, že sa tárajom dostalo právo písať o najrôznejších hlúpostiach rovnako vážne ako o dôležitých otázkach, ak proletár nemá z ústavy nič iné, ako odrobinky z nášho stola, ktoré mu hádžeme preto, aby odhlasoval naše zákony a zvolil našich agentov. Republikánske práva sú pre pracujúcich len trpkou iróniou."
Na základe prvého článku Deklarácie boli zrušené všetky šľachtické výsady len preto, aby sa ich zmocnili emancipovaní judaisti. Siónski mudrci v 1,. protokole píšu:
„Naše heslo „bratstvo, rovnosť, sloboda" priviedlo zo všetkých svetových strán, vďaka našim slepým agentom, celé légie, ktoré sa s nadšením chopili našich zástav. Ale tieto heslá sa stali červotočom, ktorý nahlodal prosperitu Gojimov, narušil mier, pokoj a solidaritu v poslušnosti zákonov a podkopal všetky základy svojich štátov. Neskôr uvidíte, že práve tieto akcie najviac prispeli k víťazstvu nášho systému mierového dobývania sveta. Tak sme mohli docieliť zrušenie privilégií, na ktorých spočívala Gojimská šľachta, ktorá bola prirodzenou hradbou, chrániacou národy a ich vlasť pred našou akciou. Na troskách tejto šľachty sme vybudovali šľachtu povýšencov, kritériom ktorých sa stali: peniaze a veda."
Tento recept našiel uplatnenie už v Anglicku, kde vyššia šľachta bola vytlačená nižšou, teda „gentry", ku ktorej patrili bankári, továrnici, obchodníci a sudcovia, prevažne Židia. V 27. protokole sa o tom hovorí ešte naturalistickejšie:
„Pod naším vedením národy a vlády zmietli šľachtu, ktorá bola ich oporou a obranou a ktorá sa vo svojom vlastnom záujme starala o všetko, čo potrebovali.
Práve preto dnes upadli pod úžerníckych zbohatlíkov a povýšencov, ktorých nesú ako veľké bremeno."
Aj v tomto prípade pracovali podľa receptu siónskych mudrcov, ktorí v 6. protokole hovoria:
„Musíme pripustiť, že sloboda by mohla byť neškodná a trvalá, keby spočívala na princípoch viery v Boha a na ľudskom bratstve, ale keby sa oslobodila od myšlienky rovnosti, ktorá je v rozpore s prírodnými zákonmi, vychádzajúcich z princípu hierarchie. Keby bol ľud ovládaný takouto vierou, kráčal by pod vedením svojich farností pokojne, pokorne a v podriadenosti Božím zákonom, ktoré upravujú jeho osudy tu na Zemi. Z týchto dôvodov musíme podkopať vieru, vyrvať z gojimských myslí akýkoľvek pojem Boha a duše a nahradiť ich matematickými vzorcami, žiadostivosťou a materiálnymi záujmami."
A v 17. protokole:
„Naši filozofovia budú preberať a kritizovať všetky názory gojimských náboženských systémov."
(V tejto súvislosti je vhodné spomenúť T. G. Masaryka).
Ideologickým arzenálom, z ktorého slobodomurárstvo získavalo zbrane pre boj proti kresťanskému náboženstvu, bol naturalizmus. Pápež Lev XIII. hovorí vo svojej protislobodomurárskej encyklike „Humanum genus" z roku 1884:
„Hlavnou poučkou naturalizmu je, ako už ukazuje samotný názov, že Ľudská , prirodzenosť a Ľudský rozum sú učitelia a vodcovia vo všetkých smeroch. V dôsledku toho zanedbávajú povinnosti voči Bohu alebo ich prekrúcajú falošnými poučkami. Tvrdia, že neexistuje žiadne Božie zjavenie, žiadna dogma, žiadna pravda, ktorá by presahovala chápanie ľudského rozumu, ani žiadny učiteľ, ktorému by bolo treba veriť pre jeho autoritu."
Naturalizmus bolo hnutie, ktoré vstúpilo do dejín pod menom „osvieteného" racionalizmu a jeho nositelia sa hrdo nazývali „filozofovia". Patrili k nim predovšetkým všetci encyklopedisti na čele s Voltairom.
Keď bol takto nepriateľ, francúzska cirkev, pripravený delostreleckou paľbou filozofov, bol daný povel k útoku. A tento povel dal katolícky biskup Talleyrand. V 10. protokole siónski mudrci hovoria:
„Bez toho, aby sme sa zaťažovali, prenášame zodpovednosť na tých zástupcov ľudu, ktorí nevedomky, a čo je dôležité, bez toho, aby poznali cieľ, uskutočňujú náš program."
Predseda Národného zhromaždenia, teda niekto, ktorému väčšina slobodomurárskej väčšiny dôverovala, podal návrh, aby ku krytiu rozpočtového schodku bol použitý cirkevný majetok. Klérus, zbavený svojej hospodárskej základne, bol prijatý do stavu platených štátnych zamestnancov, tzv. „Civilnej konštitúcie duchovenstva". Podľa tejto konštitúcie zo dňa 12. júla 1790 mali biskupi a farári byť aj naďalej volení svojimi farníkmi a mali zložiť prísahu na konštitúciu. Túto prísahu zložila asi štvrtina až pätina duchovných osôb. Zo 130 biskupov iba Talleyrand a ďalší traja. Všetkým duchovným osobám, včítane rehoľných osôb, bolo zakázané nosiť cirkevný odev. Pri Dantonovom septembrovom masakri v roku 1792 bolo popravených 225 duchovných, z toho traja biskupi. A vtedy nastal hromadný útek duchovných do zahraničia: 10 000 do Anglicka, 8 000 do Španielska, 5 000 do pápežského štátu, 5 000 do Švajčiarska a ostatní do Holandska a Talianska. Dňa 10. novembra 1793 bol zorganizovaný nechutný hold „bohyni Rozumu", predstavovanej speváčkou parížskej opery Maillardovou v katedrále Notre Dame. Bol zavedený povinný občiansky sobáš.
Židia sa počas poľskej emigrácie v priebehu 18. storočia začínajú rozširovať aj do susedných štátov - do Pruska, Habsburgskej ríše, Osmanskej ríše a najmä do Rumunska. V Prusku a dunajskej monarchii sú „osvietení panovníci", ktorí im nerobia problémy a tiež osmanská ríša v nich videla vítaných spojencov proti porobeným kresťanským národom na Balkáne. ale v Rusku bola situácia iná. Vo veľkej sovietskej encyklopédii (Moskva 1932, zv. 24, str. 62) sa dočítame, že moskovskí kupci napísali cárovnej Kataríne II. (1762-1796) sťažnosť, v ktorej poukazujú na nekalú konkurenciu uskutočňovanú židovskými obchodníkmi. Tí vraj vozia do Ruska tovar tajnými cestami, čím sa vyhýbajú plateniu cla a môžu predávať za oveľa nižšie ceny. Katarína kupcom vyhovela a nariadila, že Židia môžu obchodovať len na Bielej Rusi, v miestodržiteľstve Jekaterinoslav (dnešný Dnepropetrovsk na Ukrajine) a v gubernií Krymskej. Tieto oblasti boli až do konca druhej svetovej vojny klasickými židovskými aglomeráciami. Po Jeruzaleme, kde v čase medzi svetovými vojnami žilo vyše 60% Židov, má svetový rekord Odesa so 45%, Lodž 35%, Waršava 33%, New York 30% a Budapešť 23% židovského obyvateľstva (Brockhaus, zv. 2, str. 544).
Slobodomurárske myšlienky francúzskej revolúcie síce do Ruska prenikli, ale ich šíreniu zabránila tvrdá ruka cára Mikuláša I. (1825-1855), pri nástupe ktorého na trón došlo k nevinnej demonštrácii dekabristov. Heslami tejto „nikolajevskej" éry bolo samoderžavie, právoslavie a národnosť, teda práve tie heslá, ktoré vzbudzovali u siónskych mudrcov nevôľu. A skutočne vidíme, ako sa v polovici 19. storočia vytvorila anglo-francúzska koalícia, namierená proti Rusku.
K prvej demonštrácii tejto novej orientácie európskej politiky došlo počas Krymskej vojny (1853-1856). V rámci pomoci balkánskym národom v boji proti tureckým okupantom, za tou „pomocou" sa skrýval starý ruský imperializmus, obsadili Rusi Multánsko a Valašsko, t.j. dnešné Rumunsko na juh a východ od Karpát. Avšak Turecko z podnetu Anglicka a Francúzska vyvolalo nepokoje vo Svätej zemi, ktoré viedli k vojne, počas ktorej anglické a francúzske loďstvo priplávalo do Čierneho mora a po ročnom obliehaní dobylo Sevastopoľ. Parížskym mierom stratilo Rusko ústie Dunaja a muselo sa zaviazať, že v Čiernom mori nebude mat ani vojnové prístavy ani vojnové plavidlá.
Neúspech v Krymskej vojne prinútil Alexandra II. (1855-1881) k uvoľneniu tvrdého režimu Nikolajevskej éry a k početným reformám. Toto uvoľnenie malo za následok okamžitý vznik intelektuálnych hnutí, silne presiaknutých prírodnou a materialistickou filozofiou. V ich čele stáli Černyševski, Dobroľubov a Saltykov. Zároveň vzniká ruské nihilistické hnutie, vedené Pisarevom.
V roku 1877 vypukla Rusko-turecká vojna, v ktorej boli Turci na hlavu porazení a Rusi pritiahli až k Carihradu, ktorého vytrhnutie z mohamedánskych rúk bolo starou túžbou ruských cárov. Mierom v San Stefano bola zaručená úplná nezávislosť Rumunska, Srbska, Čiernej Hory, Bosny a Hercegoviny a bolo vytvorené veľké samostatné Bulharsko. V kresle ministerského predsedu v Anglicku však vtedy sedel pokrstený Žid Benjamín Disraeli. E. Raymond uvádza v Disraeliho životopise (1925, str. 317) nasledujúci výrok ministerského predsedu Gladstona:
„Mám silné podozrenie, že tajné židovstvo má vplyv na jeho politiku. Východní Židia smrteľne nenávidia kresťanov. Disraeli nasadil všetky diplomatické a finančné páky. Ich výsledkom bol berlínsky kongres, ktorý silne oklieštil turecké a sanstefanské ústupky. Vysoká porta sa mu odmenila tým, že Anglicku odstúpila Cyprus."
V Rusku tento ďalší diplomatický neúspech posilnil najmä radikálnu opozíciu. Tieto kruhy vychádzali z presvedčenia, že k dosiahnutiu revolučných cieľov je potrebné zrevolucionizovať mužíkov a preto sa rozbehli po ruských dedinách. Vláda zakročila a uväznila niekoľko tisíc Pudí. Ostatní revolucionári sa združili v tajnej organizácii „Národná vôľa" a prešli k teroru. Na cára bol podnikaný jeden atentát za druhým, až ho v roku 1881 roztrhala vražedná bomba. Aj v tomto prípade možno zistiť znepokojujúcu podobnosť medzi inštrukciami siónskych mudrcov a skutočnými udalosťami. V 20. protokole sa hovorí:
„Nesmie sa zabúdať na to, že vládna prestíž trpí, ak sa obyvateľstvo dozvedá o atentátoch pripravovaných proti nej. Časté odhalenia spiknutí môžu utvrdzovať vo viere, že vláda buď nemá pravdu alebo je slabá, čo v oboch prípadoch môže vyvolávať nespokojnosť. Ako viete, znižovali sme úctu ku Gojimským vladárom častými atentátmi na ich život, ktoré organizovali naši agenti, slepé ovce, ktoré je možné nadnesenými liberálnymi frázami primäť ku spáchaniu politického trestného činu."
Cár Alexander III. (1881-1894) rozdrvil „Národnú vôľu" a pretože mal dostatok dôkazov, že na ich terorizme mali rozhodujúcu účasť Židia, vydal v roku 1882 za podpory vysokého pravoslávneho kléru povestné protižidovské zákony. Židia smeli žiť len v 15 výslovne vymenovaných západných krajoch a to len v mestách, ibaže by boli v dobe vydania zákonov už usadení na dedine. V roku 1889 bol obmedzený počet židovských advokátov a v roku 1891 bolo Židom zakázané najímať a obrábať pozemky v ruskej časti Poľska, v roku 1897 im bolo zakázané študovať na moskovských univerzitách medicínu a farmáciu a asistovať pri kresťanských pôrodoch. V roku 1900 bol obmedzený počet Židov zamestnaných na obecných úradoch. Dôsledkom týchto opatrení bol nový exodus. V rokoch 1882 až 1914 sa do Anglicka prisťahovalo 750 000 Židov a do Spojených štátov 1,5 milióna Židov. V období medzi svetovými vojnami tvorili Židia 30 % obyvateľstva New Yorku, 13 % Philadelphie a 11 % Chicaga (v Prahe to bolo len necelých 5 %).
Dňa 20. mája 1882 bola uzatvorená tajná vojenská dohoda medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom zvaná Trojspolok. Touto koalíciou sa cítilo byť ohrozené Francúzsko a Rusko. Preto Francúzsko uzatvorilo v rokoch 1891 až 1894 s Ruskom dohodu, tzv. Dvojdohodu, ktorá bola rozšírená rusko-anglickou dohodou z roku 1907 na Trojdohodu.
Za vlády Mikuláša II. (1894-1917) kríza ruskej spoločnosti vrcholila. Roľníci sa búrili a zapaľovali veľkostatkárske usadlosti, robotníci štrajkovali, vojaci a námorníci prejavovali pochopenie pre revolučnú propagandu, študenti demonštrovali pod heslami „Preč so samoderžavím. Nech žijú politické slobody".
V roku 1898 bola založená marxistická ruská sociálno-demokratická robotnícka strana. V Anglicku mala plutokratická vláda za následok neslýchané zbedačenie proletariátu. V roku 1844 napr. vydala zákon, podľa ktorého deti do 16 rokov smeli pracovať v textilných továrňach nanajvýš 12 hodín denne. Toto zbedačenie bolo zámerné, pretože siónski mudrci si v 27. protokole takto pochvaľujú:
„Biedou sme pripútali národy k ťažkej práci oveľa ľahšie a pevnejšie, než to dokázalo nevoľníctvo či otroctvo."
Ďalej sa v tomto protokole hovorí:
„Hlad dáva kapitálu voči robotníkom oveľa viac práv, než koľko mal nad nimi panovník a šľachta. Pomocou biedy a z nej prameniacej závisti budeme riadiť masy a použijeme ich ruky na rozdrvenie tých, ktorí nám budú stáť v ceste. Predstavíme sa ako osloboditelia pracujúcich a ponúkneme im, aby vstúpili do našich socialistických, anarchistických a komunistických armád."
Rovnako o tom hovorí aj Marx (Manifest komunistickej strany, Praha 1973, str. 45 a 50):
„Najbližší cieľ komunistov je rovnaký, ako cieľ všetkých ostatných proletárskych strán - stvárnenie proletariátu v triedu, zvrhnutie buržoázie a dobytie politickej moci proletariátom."
Ale aj v mravnom ohľade je Marx konformný so siónskymi mudrcami. Na str. 41 hovorí:
„Zákony, morálka a náboženstvo sú pre proletariát len buržoázne predsudky, za ktorými sa opäť skrývajú buržoázne záujmy."
V roku 1894 vypukla medzi Čínou a Japonskom vojna kvôli Kórei. Počas nej Japonci obsadili Port Arthur. Rusko sa vmiešalo do konfliktu, vytlačilo Japoncov z prístavu a samé ho neskôr obsadilo. A tu dostalo Japonsko znamenitú pomoc z dvoch strán. Zo strany ministerského predsedu Anglicka, ktorým bol vtedy Arthur James Balfour, onen judaistický agent, ktorý 2. septembra poslal Lionelovi Waltrovi Rothschildovi (r. 1917) list, o ktorom sme sa už zmienili. Iniciátorom druhej pomoci bol Jakob Schiff, šéf newyorkského Židovstva a veľkobankovného domu Kuhn, Loeb and Co. Jakob Schiff sa narodil vo Frankfurte nad Mohanom, kde bol jeho otec Rothschildovým maklérom.
Vďaka politickej a finančnej pomoci Anglicka a Spojených štátov a s ich vedomím uskutočnili Japonci „generálnu skúšku na Pearl Harbour". V noci zo 7. na 8, februára 1904 bez vyhlásenia vojny napadli ruské vojnové loďstvo, kotviace nad Port Arthurom. Ruská baltická flotila pod velením admirála Rožesvjeného, ktorá bola vyslaná na východ, musela v dôsledku uzatvorenia Suezského prieplavu, oboplávať Afriku. Za spolupráce anglickej tajnej služby bola zaskočená pri ostrove Tasušima v kórejskom prieplave a zničená. Americký automobilový kráľ Henry Ford v knihe „Medzinárodný Žid" píše:
„Schiff využil zároveň túto príležitosť na to, aby ruských vojnových zajatcov v japonských táboroch oboznamoval s myšlienkami, z ktorých neskôr vzišiel boľševizmus." (II. diel, str. 32).
Katastrofálnu porážku, v ruských vojnových dejinách nevídanú, využilo ruské podzemie, podpichované Židmi, k rozdúchavaniu revolúcie, ktorá vypukla známou vzburou na krížniku Potemkin. Aj v Spojených štátoch sa rozpútala proticárska kampaň. Henry Ford nás na str. 115 informuje o tom, že mnoho Židov opustilo Rusko len preto, aby sa po získaní občianstva USA mohli vrátiť do Ruska ako „Američania". Ruské úrady pozerali na týchto ľudí, ako na Židov, podliehajúcich príslušným zákonom. Americkí Židia, pod vedením Jacoba Schiffa, odpovedali tým, že donútili prezidenta Tafta, aby v predvečer prvej svetovej vojny, v decembri 1911 vypovedal americko-ruskú obchodnú zmluvu z roku 1832 a tak citeľne znížil ruskú vojnovú pripravenosť. Ford výslovne dodáva: „Frankfurt nad Mohanom zvíťazil."
Dňa 28. septembra 1914 zastrelil v Sarajeve študent G. Princip rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku. Princip boI členom tajného spolku „Narodna obrana", vedeného slobodomurárom majorom Tamkosičom. Leon de Poncins vo svojej knihe „Tajomná židovská internacionála" (Paris 1936, str. 3) tvrdí, že Princip bol Žid. Dňa 28. júla vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku. A tu došlo k osudnému rozhodnutiu cára Mikuláša ujať sa Srbska. Podceňoval sily vnútorné aj vonkajšie, ktoré ho nenávideli a boli rozhodnuté využiť vojnu na jeho likvidáciu.
Do zložitej situácie sa dostali judaistické anglické aj americké kruhy. Pre nich bola nepríjemná vyhliadka víťazstva ako Nemecka tak aj Ruska. To dobre vedel hlavný iniciátor vojny cisár Viliam II. a preto nepočítal s anglickou účasťou a ešte menej s účasťou americkou. Keď však nemecké vojsko napadlo Belgicko aj napriek jeho neutralite, Anglicko mu vyhlásilo vojnu. Príslušné rozhodnutie britského kabinetu bolo schválené najmenšou možnou väčšinou jediného hlasu. Do vojny vstúpilo aj Japonsko, ktoré bolo zaviazané Anglicku.
A zatiaľ čo padali prví mŕtvi, mrzačili sa prví živí a borili sa prvé mestá, svetový judaizmus zahájil veľkolepé prípravy na likvidáciu cárskeho Ruska. Manfred Adler na str. 47 svojej knihy píše, že väčšina socialistických a komunistických predákov boli slobodomurári. Výslovne uvádza, že:
„... Lenin, Trockij, Béla Kún a Kurt Eisner boli bratia najvyššieho 33. stupňa škótskeho obradu."
Citát 27. protokolu siónskych mudrcov dopĺňa nasledujúci úryvok z Nilusovho 3. protokolu:
„Tieto (socialistické a komunistické) organizácie neustále podporujeme, pričom vyvolávame zdanie, že im chceme pomáhať z pocitu bratstva a ľudskosti, ktoré zásady hlásame naším socialistickým bratstvom."
Manfred Adler na str. 45 citovanej knihy uvádza, že jeden z vodcov európskeho socializmu v období medzi dvoma svetovými vojnami, bývalý ministerský predseda Henrich de Mann, napísal vo svojich spomienkach, že už pred prvou svetovou vojnou:
„... bola politika socialistických strán riadená z rovnakých lóží, ktoré riadili aj politiku ich zdanlivých protivníkov, buržoáznych liberálov. Intelektuálni vodcovia oboch nepriateľských táborov, ktorí sa na verejnosti potierali, boli v podstate manipulovaní slobodomurármi vysokých stupňov."
Prvé vojnové mesiace boli pre Rusko úspešné. Najvyšší veliteľ ruskej armády, veľkoknieža Nikolaj Nikolajevič obsadil Halič, už v septembri 1914 dobyl Ľvov a prekročil Karpaty. Čoskoro však v dôsledku zlého zásobovania, jednak odpadnutím amerických dodávok, jednak sabotážnymi akciami ruského podzemia nastal obrat a ruská fronta sa začala rúcať.
Mikuláš II. podpísal v noci z 15. na 16. apríla 1917 na nátlak Anglicka a Francúzska abdikáciu. Moci sa ujala dočasná vláda v čele s eserom (t.j. príslušníkom strany socialistov-revolucionárov, utvorenej zo zvyškov „Národnej vôle") Alexandrom Kerenským. Podľa Forda („Medzinárodný Žid", I. diel, str. 231) boli obaja jeho rodičia Židia a volali sa Adlerovci. Po otcovej smrti sa matka znovu vydala za Rusa Kerenského.
Už v očakávaní cárovej abdikácie prerušili Spojené štáty 3. februára 1917 diplomatické styky s Nemeckom, ale s vyhlásením vojny počkali až po abdikácii - urobili tak 6. apríla. Dňa 7. decembra vyhlásili vojnu Rakúsko-Uhorsku.
Vo svojej knihe „Sily za Rooseveltom (Berlín 1941, str. 170) profesor dr. von Leers uvádza nasledujúce hlásenie šéfa francúzskej spravodajskej služby vo Washingtone svojej vláde:
„Vo februári 1916 sme sa po prvýkrát dozvedeli, že sa v Rusku pripravuje revolúcia. Bolo zistené, že tejto podvratnej akcie sa zúčastnili nasledujúce osobnosti a firmy: Kuhn, Loeb and Co., židovský bankovný dom, riadený Židom Jacobom Schiffom, Židom Felixom Warburgom, Židom Ottom Khanom a Židom Jarome H. Hanauerom, ďalej Guggenheim a Max Breitung."
Na jar 1917 začal Jacob Schiff poukazovať Trockému peňažné čiastky za tým účelom, aby v Rusku rozpútal revolúciu. Za tým istým účelom dal k dispozícii finančný obnos aj newyorský židovsko-boľševický denník „Vorward". Trockého a jeho druhov zároveň financoval zo Stockholmu Žid Max Warburg. Trockij dostal finančné podpory aj od Rýnsko-Westfálskeho syndikátu, ktorý je tiež židovským podnikom, a od Trockého svokra Žida Jivotovského. Ak si predstavíme, že židovská firma Kuhn-Loeb and Co. je v s pojení s nemecko-židovským Rýnsko-Westfálskym syndikátom, rovnako ako so židovskou firmou Lazar Freres z Paríža a so židovskými bankami Günsberg v Petrohrade, Tokiu a Paríži a uvedomíme si, že zmienené židovské obchodné podniky udržiavali úzke styky so židovskou firmou Speyer and Co. v Londýne, New Yorku a Frankfurte nad Mohanom, rovnako ako so židovsko-boľševickou Nye Banken v Stockholme, potom sa zreteľne ukáže, že v boľševickom hnutí sa výrazne prejavil vplyv medzinárodných podnikov. Henry Ford („Medzinárodný Žid", II. diel, str.169) uvádza:
„V Spojených štátoch je viac boľševikov než v Sovietskom zväze."
Podľa knihy amerického publicistu Cary Allena „Insidri" (Wiesbaden 1931, str. 97) do boľševickej revolúcie investovali: Jacob Schiff 20 mil. dolárov, Max Warburg 6 mil., lord Alfred Milner 5 mil. dolárov. Zároveň sa títo páni postarali, aby hlavný príjemca týchto peňazí Trockij sa čo najrýchlejšie dostal do Ruska. Aby sme si urobili predstavu o kúpnej sile týchto investovaných dolárov, musíme si uvedomiť, že pred I. svetovou vojnou sa jeden dolár rovnal 5 rakúskym korunám. Židovskí vodcovia boľševickej revolúcie v Rusku dostali teda asi 155 miliónov rakúskych korún, t.j. viac ako 1 miliardu čs. korún za prvej republiky.
Lev Davidovič Trockij, vlastným menom Bronstein, sa narodil v židovskej rodine na Ukrajine v roku 1870. V roku 1907 ušiel zo sibárskeho vyhnanstva do Spojených štátov, kde pracoval ako reportér v newyorkských východných štvrtiach pre komunistické noviny. Koncom marca 1917 ho jeho bohatí súkmeňovci nalodili v New Yorku spolu s ďalšími 275 židovskými revolucionármi, ale na prvej zastávke v kanadskom prístave Halifax bol Trockij zatknutý a po piatich dňoch prepustený na zákrok tajomného „plukovníka Househo", Žida, o ktorom ešte budeme hovoriť.
Súčasne bol z ďalekého Švajčiarska vyslaný v zaplombovanom železničnom vagóne Vladimír Iľjič Lenin. Iniciátorom tejto akcie bol hamburský Max Warburg, ktorý ju prerokoval priamo s generálom Ludendorfom. Spolu s Leninom a jeho 5 miliónmi dolárov odcestovala v tomto vagóne skupina medzinárodných, väčšinou židovských, revolucionárov z povolania, medzi nimi aj Zinoviev - Apfelbaum a Sokolnikov.
Začiatkom augusta 1917 bol do Petrohradu zvolaný VI. zjazd sociálno-demokratickej strany Ruska, ktorý sa uzniesol uskutočniť ozbrojené povstanie za účelom vyrvania moci Dočasnej vláde, kontrolovanej menševikmi a esermi. Dňa 29. októbra toho roku sa konalo rozšírené zasadanie Ústredného výboru, na ktorom boli na zabezpečenie tohto povstania zvolené tri výbory: sedemčlenné politické byro, osemčlenný vojensko-revolučný výbor a päťčlenné vojensko-revolučné ústredie. Členmi týchto výborov bolo podľa Poncinsa 6 Židov: Leib Bronstein (Trockij), Jakub Movčev Sverdlov, Gerson Aronov Apfelbaum (Zinoviev), Leib Rosenfeld (Kamenev), Moises Salomovič Urický a Sokolnikov. Ďalej to boli dvaja Rusi Vladimír Iľjič Uľjanov (Lenin), Andrej Sergejevič Bubnov, jeden Gruzínec Josip Vissarionovič Džugašvili (Stalin) a jeden Poliak Felix Edmundovič Dzeržinskij.
V tejto súvislosti uveďme ešte mená troch Židov, ktorí zo 16. na 17. júla zmasakrovali v Jekaterinburgu 11 členov cárskej rodiny: Jakob Movčev Sverdlov, po ktorom bol Jekaterinburg premenovaný na Sverdlovsk, Izak Goločenin a Jankel (Leon de Poncins: „Dejiny komunizmu", Vouillé 1973, str. 48).
Siónski mudrci v 15. protokole hovoria:
„Až sa pomocou štátnych prevratov, ktoré budú simultánne uskutočnené v rovnaký deň, s konečnou platnosťou uchopíme moci a keď raz navždy bude uznaná neschopnosť jestvujúcich Gojimských vlád... vykoreníme všetky zrná, z ktorých by mohlo vyklíčiť povstanie alebo spiknutie proti našej vláde. V prvom rade bez milosti popravíme všetkých. ktorí sa nechopia zbrane na podporu nášho nástupu k moci."
V 10. protokole čítame:
„Musíme vybudovať veľmi pevný vládny centralizmus, ktorý nám umožní držať na uzde všetky spoločenské sily. Potom novými zákonmi budeme automaticky riadiť všetky politické funkcie svojich poddaných. Tieto zákony zrušia jedno po druhom všetky privilégiá a všetky slobody a naša vláda sa bude vyznačovať tak majestátnym despotizmom, že bude v každej dobe a na každom mieste schopná rozdrviť odporcov a rebelantov... Okrem toho umenie ovládať masy a jednotlivcov pomocou teórií, veľkých fráz, tzv. zákonov spoločenského života, etiketou a úskokmi všetkého druhu, ktorých účel nemôžu Gojimovia ani postrehnúť. Ani pochopiť, že jednou vlastnosťou nášho administratívneho génia, živeného analýzou, pozorovaním a tak ostrovtipným uvažovaním, že na tomto poli nemôžeme mať súpera, rovnako pokiaľ ide o rozpracovanie plánov politickej činnosti ako aj o solidaritu."
V 15. protokole:
„Spustili sme obľúbenú pesničku, totiž ilúziu, že ľudskú individualitu možno nahradiť symbolickou jednotkou kolektivizmu."
V 4. protokole sa hovorí:
„Posilňovanie zbrojenia a zväčšovanie policajných síl sú nevyhnutné prostriedky a predpoklady pre realizáciu vyššie uvedených plánov. Je nevyhnutné, aby okrem nás nebolo v žiadnom štáte nič iné ako proletárske masy, niekoľko nám oddaných milionárov, polícia, vojsko a nami dosadená vláda."
V 7. protokole čítame:
„Podľa nášho výchovného programu bude jedna tretina našich poddaných dobrovoľne strážiť ostatných a to z pocitu povinnosti. Profesie vyzvedačov a udavačov sa u nás pokladajú za čestné profesie, v budúcnosti tento názor zavládne všeobecne."
V 2. protokole:
„Až všetkých ľudí naplníme vedomím ich vlastnej dôležitosti, spretŕhame rodinné putá."
V 20. protokole:
„Budeme nemilosrdní voči politickým zločincom, pripustíme poľahčujúce okolnosti u zločincov kriminálnych, ale nebude žiadne ospravedlnenie pre tých, ktorí sa zaoberajú otázkami, ktorým nikto okrem našej vlády nemôže rozumieť. Mám na mysli našu vládu, pretože Gojimská vláda nechápe nič z toho, čo hýbe svetom... Politickým zločincom odnímeme akúkoľvek svätožiaru neohrozenosti. Preto tých, ktorí sa ich dopustia, posadíme na jednu lavicu obžalovaných so zlodejmi, vrahmi a ostatnými odpornými kriminálnymi zločincami."
V 19. protokole čítame:
„Zrušíme všetky spôsoby slobodného školstva, všetky zdroje vzdelania budú sústredené v našich rukách."
Zo všetkých hlavných strojcov revolúcie Stalin, ktorý sa dožil vysokého veku 74 rokov, jediný snáď zomrel prirodzenou smrťou.
Sedemdesiatročný Trockij bol v roku 1940 v Mexiku zastrelený istým J. Mornardom, o ktorom sa súdi, že bol Stalinovým agentom. Sverdlov zomrel v roku 1919 vo veku 34 rokov, Zinoviev a Kamenev boli popravení v roku 1936. Urického v roku 1918 zastrelili eseri. Sokolnikov bol popravený. Dzeržinskij bol, podľa K. J. Albrechta („Zradený socializmus", Berlín 1939), nájdený vo svojej kancelárii s prebodnutým krkom. Bubnov bol popravený a Lenin zomrel v roku 1924 vo veku 54 rokov na následky syfilitídy a údajne aj zranenia atentátničkou.
V tejto kapitole budeme rozprávať o americkej organizácii, ktorej sa hovorí „Establishment". Toto anglické slovo znamená skupinu ľudí, organizovanú za určitým cie2om. Príslušníci establishmentu sa nazývajú „Insidri". Ak pod názvom outsidri rozumieme osoby, ktoré stoja mimo určitého diania, alebo vyradené z určitých ašpirácií, potom insidri znamenajú opak. Sú to osoby, ktoré stoja v ohnisku veľkej svetovej politiky a sú zasvätené do jej veľkých tajomstiev. Zdrojom našich informácií je kniha prof. Carrola Guigleyho „Tragédia a nádej", ktorá vyšla v roku 1916 súčasne v New Yorku a Londýne. Guigley bol profesorom na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. Na str. 950 o establishmente hovorí:
„Viem o operáciách tejto siete, pretože som ju pred 20 rokmi študoval a bolo mi dovolené, aby som v začiatku šesťdesiatych rokov dva roky skúmal jej tajné záznamy a dokumenty. Nepociťujem žiadny odpor voči tejto organizácii ani proti väčšine jej členov a cieľov, pretože väčšinu svojho života som bol v spojení s ňou a s jej početnými nástrojmi. V minulosti, ale aj nedávno som protestoval proti niektorým politickým opatreniam... Ale moje hlavné výhrady sa v podstate týkajú skutočností, že si praje zostať neznáma a ja oproti tomu verím, že jej úlohy sú v dejinách natoľko významné, že je nevyhnutné, aby sa stala známou."
Knihu prof. Guigleyho bohužiaľ nemáme k dispozícii priamo, pretože zainteresovaná strana ju okamžite z kníhkupectiev skúpila a tiež v amerických knižniciach ju sotva možno dostať. Máme však knihu iného Američana Cary Allena, nazvanú „Insidri", ktorá vyšla nemecky. Allen vlastnými poznatkami doplnil dielo prof. Guigleyho.
Čitateľ si iste povšimol skutočnosti, že génius Židov nie je ani tak v ich invencii, ako v podivuhodnej schopnosti zužitkovať jestvujúce myšlienky alebo zariadenia vo svoj prospech. Autorom myšlienky establishmentu je anglický zlatý a diamantový magnát Cecil Rhodes (1853-1902), ktorý pre britskú ríšu získal juhoafrické územie, po ňom nazvané Rodézia. Jeho bankármi boli Rothschildovci. Vo svojej tzv. prvej záveti objasňuje cieľ svojho života takto:
„Rozšírii britské panstvo na celý svet... založiť tak veľkú moc, že by sa vojny stali nemožnými a podporovať záujmy ľudskosti."
V roku 1888 odkázal svoj nesmierny majetok aj svoje plány Rothschildovcom, ktorí ich realizáciou poverili svojho agenta Lorda Atfreda Milnera, ktorého poznáme v súvislosti s financovaním boľševickej revolúcie v Rusku. Príslušná organizácia bola založená v roku 1891 a mala názov „Okrúhly stôl" (the Round Table). Jej cieľom bolo ovplyvňovať zahraničnú politiku.
V Spojených štátoch vtedy pôsobili dvaja významní spolupracovníci Rothschildovcov. Obidvoch už poznáme. Prvým bol ten známy „plukovník House", ktorý vymohol prepustenie Trockého. Jeho vojenskú hodnosť dávame do úvodzoviek preto, že nikdy na vojne nebol (ako všetci Židia v tej dobe). Na americkom juhu zastupoval záujmy amerických bankárov. Druhým bol Jacob Schiff, ktorého poznáme v rovnakej súvislosti. Schiff si vzal za manželku dcéru spoločníka firmy Kuhn, Loeb and Co. Terezu Loebovú, čím sa stal šéfom domu. Neskôr sa k nim pridružili ďalší významní činitelia židovského „haute finance", bratia Warburgovci z Hamburgu, kde ich otec vlastnil bankársky závod. Paul a Felix Warburgovci emigrovali v roku 1902 do Spojených štátov, kde sa Paul oženil s druhou dcérou Salomona Loeba Rinou, a Felix so Schiffovou dcérou Fredou. Tretieho brata Maxa Warburga poznáme tiež - dal Leninovi na cestu do Fínska 5 miliónov dolárov. Tento Warburg ostal v Hamburgu ako zástupca svojho otca.
Klan Rothschildovci - Warburgovci - Schiff - House sa vytvoril počas akcie presadenia federálneho rezervného systému, o ktorom ešte bude reč. Výdatným pomocníkom klanu v tejto veci bol Woodrow Wilson, ktorému sa za to dostalo podpory v jeho prezidentskej kandidatúre. Wilson sa potom revanšoval tým, že Židom otvoril vládne dvere. Obmedzíme sa na to, že uvedieme troch najvýznamnejších. „Plukovník" House sa stal prvým Wilsonovým osobným poradcom. Jeho životopisci dokonca tvrdia, že prezidentom bol v skutočnosti on. Paul Warburg sa stal predsedom Federálneho rezervného úradu. Židovský bankár Bernard Baruch sa stal predsedom úradu pre vojnový priemysel a Rothschildov spoločník Eugene Meyer viedol úrad pre financovanie vojny. Po skončení 2. svetovej vojny sa stal riaditeľom Svetovej banky.
Po skončení 1. svetovej vojny sa židovskí insidri rozhodli rozšíriť svoj establishhment o nežidovských účastníkov, prirodzene o tých najvplyvnejších. Bol to predovšetkým oceliarsky kráľ John Pierpont Morgan ml., ktorého Allen označuje za špičkového agenta Rothschildovcov v Spojených štátoch, a petrolejársky magnát John Davison Rockefeller, pokladaný za najbohatšieho muža sveta. K nim sa pripojili významní politici, najmä Waiter Lipman, John Foster Dulles, 'Allan Dulles a Kristián Herter. Stojí za zmienku, že táto spoločnosť dokázala patričným spôsobom ovplyvniť parížske mierové konferencie. Mierových rokovaní vo Versailles sa napr. ako člen americkej delegácie zúčastnil Paul Warburg, zatiaľ čo medzi členmi nemeckej delegácie bol jeho brat Max Warburg.
V roku 1921 bol založený americký establishment s názvom „Rada pre zahraničné vzťahy" (Council of Foreign Relations - CFR) so sídlom v New Yorku, 68. ulica. Na ustanovujúcej listine figurujú veľké mená ako Jacob Schiff, Averell Harimann, Frank Vanderlipp, Nelson Aldrich, Bernard Baruch, J. P. Morgan a J. D. Rockefeller. Averell Harimann bol železničný magnát a vedúci vplyvného týždenníka „Newsweek". Rooseveltom bol poverený početnými dôležitými diplomatickými misiami, najmä do ZSSR, kde sa stal nakoniec veľvyslancom. Frank Vanderlipp bol prezidentom National City Bank, ktorá patrí Rothschildovcom. Senátor Nelson Aldrich bol po matke Rockefellerovým vnukom a hlásnou trúbou insidrov v senáte. O Rooseveltovi si povieme osobitne. Veľkou akciou insidrov bolo založenie Spojenýc